reklama

Judita Feňvešová: Mojou ambíciou je, aby ma ľudia milovali

Je výtvarníčka, publicistka, poetka a herečka. Pochádza z Budapešti. Desať rokov bola knihovníčkou a dvadsaťpäť rokov pracovala ako osvetová pracovníčka pre výtvarníctvo, fotografiu a film v Liptovskom osvetovom stredisku v Liptovskom Mikuláši. Jej manžel je akademický maliar Karol Feňveš. Žije a tvorí v Liptovskom Hrádku. V Liptovskom Mikuláši minulý mesiac prebiehala jej tretia výstava. Judita Feňvešová.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (14)

Vnímate Liptov ako niečo obmedzujúce?

Myslím, že osud dal každého tam, kde patrí. Ocko, ktorý bol z Budapešti, mal slovenské korene. Pracoval vo filme, mal na starosti reklamu. Jeho koníčkom bolo komponovať hudbu a písať texty pre husle a klavír. Škoda, že som ho nepoznala. Tragicky zahynul, nechtiac sa otrávil plynom. Moja mamička sa narodila v Békešskej Čabe. Ako devätnásťročná vdova sa s rodičmi presídlila na Slovensko do Komárna. Neskôr sa druhýkrát vydala do Liptovského Mikuláša. Od piatich rokov som teda Liptáčka. Tu som chodila do školy a po gymnáziu som absolvovala nadstavbové štúdium knihovníctva v Bratislave. To, že som nemohla žiť vo veľkomeste mi bolo ľúto v čase puberty a čiastočne aj po knihovníckej škole. Teraz to už neľutujem. V osvetovej práci som sa našla. Vytvárať priestor pre druhé talenty dáva človeku krídla aj odvahu. Mojou ambíciou je, aby ma ľudia milovali.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
Obrázok blogu

Váš manžel je akademický maliar. Radíte sa s ním alebo diskutujete s ním o vašich obrazoch?

Keď niečo namaľujem, čakám, kým sa vyjadrí. Ticho si maľujem. Ak ho to nezaujme, tak nevraví nič. Na moju prípadnú bezradnosť odpovie: „Nechaj to na zajtra." Málokedy tak urobím. Veci niekoľkokrát premaľovávam, úplne zruším pôvodné, silou vôle sa snažím dokončiť „veľdielo". Keď sa mu obraz páči, povie mi, že som lepšia maliarka než on, ale i keď sa vytešujem, neberiem to vážne. On má za sebou školu. Jeho zmysel pre kompozíciu, farebnosť, tvary, vnútorná sila obrazu ma očarúva. Ja pracujem čisto intuitívne.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

A čo iní výtvarníci? Ako si spomínate na výtvarníka Ivana Kormana?

Ivan, odo mňa o štyri roky mladší, bol kontraverzný typ. Guru pre celú umeleckú mládež v Liptovskom Mikuláši. Keď som sa stretla s jeho veršami, brkaním na gitare, hrou na klavíri, prvými tušovými kresbami, veľmi sa mi páčili. Výborné boli aj jeho maľby - nadhľady nad krajinou. Neskôršie sa jeho kolorit zmenil. Oranžovú, žltú a modrú farbu vystriedala hneď. Tieto obrazy na mňa pôsobili smutno, akoby sa jeho choroba a blízky odchod premietali do tvorby. Spočiatku sa mu jeho abstraktné obrazy nedarilo predať. Bol z toho zúfalý, možno by sa bol s nimi lepšie uplatnil vo veľkomeste. Keď oboslal výstavu, paspartovali sme mu jeho veci. Praktické veci ho rozčulovali. Kvôli zapožičanému maliarskemu stojanu, ktorý bolo treba na pár dní na osvetu vrátiť, ma išiel zabiť. Napísal na mňa ohováračský list, ale ten mal vynikajúci štýl, písať vedel, veď vyštudoval žurnalistiku, tak som mu odpustila. Mal negatívne zážitky so šesťdesiatymôsmym rokom, keď na protest s príchodom ruských vojsk držal hladovku. Myslím si však, že v neskorších rokoch nie svet bojoval s ním, ale on so svetom. Spriatelila som sa aj s Albínom Brunovským. Vnútila som sa mu, a on ma nevyhodil, asi vycítil, že od neho nič nechcem, že je to len môj čistý obdiv. Pili sme vodku, fajčili cigarety a rozprávali sa. Nedovolila som si dlho ho obťažovať, lebo práca bola pre neho prvoradá.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Pomáhali ste robiť školenia a súťaže aj pre neprofesionálnych filmárov. Skúsili ste si filmovanie aj na vlastnej koži?

Filmári boli vysoko vzdelaní technici, vedeli dobre narábať s kamerou, ich filmová reč však v mojich očiach zaostávala. Mňa zaujímajú klubové filmy, literatúra. U nich tieto veci absentovali. Boli príliš zahľadení do seba. Málo si všímali súčasné divadlo, jeho výrazové prostriedky. Túžila som ich posunúť vyššie, aby pozerali na svet cez kvapku vody, aby prenikli hlbšie do problematiky, ktorú stvárňujú. Veľmi si cením ich komplexné mapovanie nielen kultúrneho života v našom regióne, ich dokumenty, reportáže. Tušila som v nich väčšie možnosti, chcela som „vyrobiť" veľkých umelcov. Keďže som osobne žiadny film nenatočila, moje názory negovali. Neviem, odkiaľ sa to vo mne berie, že si nárokujem, že sa v umení vyznám lepšie ako oni. Ozaj som smiešna, každý môže robiť len tak, ako vie. Som presne taká ako oni. I keď rozumiem kritickým slovám porotcov na výstavách a uznávam ich, akosi nemám síl vylepšiť svoje maľovanie. Jediný rozdiel medzi nami je v tom, že ja porotu akceptujem a nezvádzam s ňou boje. Som ocenená na regionálnych, krajských výstavách, ale na celoslovenskej výstave som rada, že vôbec vystavujem. Tí vystavujúci tam sú lepší!

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obrázok blogu

Okrem toho, že ste výtvarníčka, ste aj herečka a píšete aj básne. V roku 2008 ste vydali zbierku Ešte sa nestmieva, píšete v nej: „Nepredám svoju slobodu za nič na svete. Prijmem prehry, slzy, škrípanie zubov, tiež smrť, ak nemôžem byť sama sebou." Obmedzoval vás socializmus?

V osvetovom stredisku som sa vedela presadiť, lebo som chcela vytvoriť priestor pre iných tak, ako som to povedala na úvod. Keď mi niečo nechceli schváliť, tak som sa vybrala na ÚV KSS alebo na Ministerstvo kultúry SR, hoci som nebola komunistka. Riaditelia osvety komunistami boli, ale keďže oni sami mali dobré postavenie, nestarali sa do toho, čo robím. Občas boli ohlasy, že prečo sa nemaľuje k výročiam, čo za experimenty robím s filmármi, ale obhájiť to mi nerobilo problém. Režim ma nerobil neslobodnou. Myslím, že socializmus obmedzoval skôr nadpriemerných ľudí, ľudí s väčšími schopnosťami, vyššími ideálmi.

Mali neprofesionálni výtvarníci možnosti vystavovať samostatne?

Museli byť minimálne traja. Ak by mal vystavovať jeden, museli by ho predtým preveriť.

Zahrali ste si napríklad Ginsbergovu matku Naomi v inscenácii divadla Bodea Allen & Naomi. Bola to náročná postava. Ako sa vám hrala?

Začalo to tak, že Viliam Dočolomanský, vtedy sedemnásťročný gymnazista a režisér, prišiel do osvety za metodičkou Evkou Štofčíkovou. Hľadiac na mňa povedal, že potrebuje do svojej hry škaredú a tučnú Naomi, čo fajčí. Vo Vilovi bola genialita zjavná už v detstve, jeho všestrannú umeleckú osobnosť som obdivovala a obdivujem. Chcela som hrať, ale bála som sa, že to nedokážem. Začala som chodiť na skúšky, veľmi ma to bavilo. Vilo ma fascinoval. K hercom pristupoval individuálne a vydoloval v nich aj to, o čom sami ani nesnívali. Presvedčila som sa, že divadlo mám v povahe. Neskôr som to potom aj uplatnila. Rada sa predvádzam a som stredobodom pozornosti.

V súvislosti s inscenáciou ste si korešpondovali ste s Allenom Ginsbergom. Stretli ste sa s ním aj osobne?

Nie, keďže sme robili divadlo inšpirované jeho básnickou zbierkou Vytie a on vtedy ešte žil, rozhodla som sa mu napísať. List preložili do angličtiny a poslala som mu ho. Prišla som domov asi o tri týždne, manžel mi podstrčil obálku a vraví: „Ginsberg ti písal." (Smiech.) Krásny vlastnoručne napísaný list. Nadchlo ho, že tu niekto niečo o ňom robí. Keď som to povedala v divadle, eufória. Veľa vecí ku mne prišlo ako z neba. Stretnutia a spolupráca s významnými ľuďmi, samozrejme aj s ľuďmi jednoduchými, ktorí oplývali talentom a ľudskosťou. Vždy som sa z toho tešila, ale nikdy som nevedela postaviť na tom ani milimeter svojej istoty. Aj to je odvrátená črta mojej povahy.

K predstaveniu bol nádherný plagát.

Po tom, ako mi Ginsberg napísal, mladý Kern urobil fotografiu. Pretože Ginsbergova mama bola ruská židovka, Vilo nás vyhnal v zime medzi brezy na Háj Nicovô a tam sme pózovali v nočných košeliach. Vytvoril krásny čiernobiely plagát, formát A0. Ja som ho vzápätí poslala Ginsbergovi. Myslím, že keď Ginsberg dostal plagát, pomyslel si, že nie sme amatéri, ale profíci. Druhý list mi prišiel od agentúry. Chceli sto dolárov za každé predstavenie. Odpísala som, že sme naozaj amatéri a na predstavenie si musíme dokonca donášať vlastné veci. Napísala som, že Ginsberga radi zoberieme na Chopok, môže u nás aj nocovať, že sa o neho postaráme, ale sto dolárov mu poslať nemôžeme.

Zorganizovali ste stretnutie filmárov s americkým astronautom Jamesom Irwinom.

Malo byť školenie vo Vavrišove. Bol pozvaný lektor, prihlásení filmári. Pripravila som exteriér vo dvore majiteľa vodného gátra na spracovanie dreva. Gátrista ráno v prvý deň školenia akciu odvolal, ochorela mu žena. Prišla som o námet, nebolo mi do smiechu. Vo Vavrišove bol akurát James Irwin, americký astronaut. Vavrišovo bolo najstaršou baptistickou obcou v bývalom Československu. Oni pozvali Jamesa Irwina, ktorý je tiež baptista, na návštevu už pred rokom. Prišiel. V Prahe ho prijal Václav Havel, prednášal aj v Bratislave a napokon v Liptovskom Hrádku. Do Vavrišova prišiel aj so svojou manželkou. Strávili tu dva dni. Prvé čo mi napadlo bolo, že sa skontaktujem s baptistami. Boli ústretoví a sám astronaut súhlasil účinkovať v našom filme. Začal sa rýchlo písať scenár, režisér a lektor Samo Ivaška nás doviedol do varu: „To je mesačný človek, zanecháva stopy." Tak vznikol film Tiché pristátie, sprievodná hudba skupiny Pink Floyd. Začína obrazom tichej dediny Vavrišovo, ráno. Ľudia vstávajú, stará mama umýva vnučku vodou z lavóra, nalieva mlieko, periny dáva vetrať von na gánok. Hra lúčov slnka. Do toho v čisto bielom baptistickom kostolíku americký astronaut rozpráva o svojom pristátí na mesiaci. Film bol ocenený striebornou palmou na filmovom festivale vo Francúzsku.

Čo by ste odkázali mladým umelcom ako svoje posolstvo?

(Smiech.) Pripadá mi, že na Slovensku je každý druhý človek umelecom. Žeby sa to odrážalo aj v politickom a hospodárskom živote našej krajiny? Sotva. Všetka mládež z môjho okolia sa vrhla na umenie alebo na humánne vedy. Neviem, ako sa chcú uživiť. Na druhej strane, myslím si, že umenie potrebujeme. Nedá sa bez neho žiť, obklopuje nás. Ja z kultúrnych aktivít najradšej navštevujem čítačky v knižnici G. F. Belopotockého. Nazývam to, že „okolo ide Paríž". Chodím na výstavy neprofesionálnych výtvarníkov, filmárske súťaže, besedy so zaujímavými osobnosťami, ojedinele na koncerty vážnej hudby Konvergencie. Žijeme síce na vidieku, ale vidieť a počúvať Štefana Hríba či Fedora Gála, Arnošta Lustiga, to sú zážitky, ktoré ma posúvajú a pomáhajú mi v orientácii. Želám mladým umelcom, aby boli okrem profesionálnosti pravdiví a aby im spoločnosť vytvárala adekvátny priestor.

rozprávala sa Barbora Valková

fotografie: artstudiolh.sk

Barbora Kujundžić

Barbora Kujundžić

Bloger 
  • Počet článkov:  31
  •  | 
  • Páči sa:  24x

Som aktívna mama, žijem v zahraničí, rada čítam knihy a sem-tam niečo napíšem. Zoznam autorových rubrík:  SpoločnosťLiptovský MikulášZo svetaIné

Prémioví blogeri

reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu