reklama

Do Británie ho stiahol prúd dejín a láska

Narodil sa síce v Martine, ale detstvo prežil v Liptovskom Mikuláši, študoval na Gymnáziu Michala Miloslava Hodžu a na Filmovej akadémii v Prahe, odišiel do Veľkej Británie a tridsať rokov pracoval v BBC. Ivan Štípala.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (5)
Ivan Štípala foto Martin Droppa
Ivan Štípala foto Martin Droppa 


Za komunizmu ste emigrovali Veľkej Británie. Kedy a prečo?
Do Británie som sa dostal asi prúdom dejín. Odišiel som v roku 1968, šesť dní po sovietskej invázii. Už predtým som napísal do BBC, či nemajú voľné miesto. Povedali mi, že by som mohol pracovať v zahraničnom vysielaní ako prekladateľ z angličtiny do slovenčiny. Medzitým prišli sovietske vojská. V Anglicku som mal dievča, Angličanku, s ktorou sme sa chceli vziať. Keď prišla invázia, predpokladal som, že ona sa do Československa už nikdy nevráti, takže som išiel do Anglicka, aby som zistil, aká je situácia. Prišiel som tam v septembri a začal som pracovať v zahraničnom vysielaní BBC. Polroka na to som sa oženil a zostal tam.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Ako dlho ste tam pracovali? Od roku 1968 do roku 1998, tridsať rokov som bol redaktorom slovenského vysielania. Neskôr ako vedúci redaktor, zodpovedný za denné vysielania a zácvik nováčikov.
Žiť za komunizmu v cudzine s pocitom, že možno sa už nikdy nevrátite domov, neuvidíte rodičov, súrodencov, priateľov asi nebolo veľmi ľahké.
Áno, vtedy sme nevedeli, ako sa situácia vyvinie. Odchod bol smutný, do neistoty. Rodičia boli počas invázie na dovolenke v Juhoslávii, takže som sa s nimi stretol vo Viedni. Došli sme k záveru, že chcem a odídem do Británie. Predpokladal som, že aj situácia vo filme bude po politických zmenách veľmi zlá. Filmovú akadémiu som nedokončil, bol som v predposlednom ročníku. Filmu som sa ale venoval v BBC, kde som založil reláciu o britskom filme a televízii, ktorá bežala roky. Chodil som na premiéry filmov a televíznych programov a referoval som o tom na Slovensko.Odchod do zahraničia v tých časoch znamenal ilegálny pobyt, lebo sa nepovoľovali trvalé pobyty, len mimoriadne. Znamenalo to trvalý odchod. Vtedy človek stráca celé svoje osobné pozadie: priateľov, rodinu, všetko, čo poznal. Na začiatku je to veľmi ťažké, hlavne pre toho, kto nemá v zahraničí nikoho. Ani priateľov, ani známych. Niektorí ľudia to ani nevydržali a vrátili sa domov. Ja som mal to šťastie, že cez svoje dievča som získal veľmi rýchlo priateľov a mal som prácu v BBC.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

V Británii ste viedli aktívny život už od začiatku. Rozsiahla práca v BBC, vydávanie časopisu Slovenský kruh s básnikom Jozefom Zvonárom, spolupráca na preklade knihy Slovensko v 19. a 20. storočí... a dalo by sa o tom rozprávať aj hodiny.
Slovenská emigrácia bola veľmi malá, pretože Británia a Slovensko nemali nejaké historické vzťahy. Väčšina Slovákov odišla medzi svetovými vojnami do Francúzska, Belgicka a potom do Spojených štátov. Niekoľko pár Slovákov v Británii prestalo fungovať spoločensky v 60. rokoch 20. storočia. Vznikla medzera emigrácie, skoro nikto tam vtedy neprišiel. U nás, v Československu, nastala dubčekovská reforma. Vyzeralo to na lepšie časy, takže ľudia neodchádzali do zahraničia vo väčšom množstve. Po invázii prišla do Británie nová vlna mladých, väčšinou mali dvadsať až tridsať rokov. Myslel som, že by sme mali mať nejakú organizáciu. Zišiel som sa aj so staršími Slovákmi, ktorí boli členmi spolkov, ktoré zanikli. V Londýne bol katolícky farár pre Slovákov, slovenský misionár otec Bábik, ktorý mával pravidelné nedeľné bohoslužby. Okolo neho sa tiež držala väčšia komunita. Spolu s ním a inými sme založili Slovenský kruh. Vo Veľkej Británii funguje dodnes, ale teraz už s mladými, ktorí prišli po roku 1989 a ktorých je veľmi veľa. Neviem, koľko má dnes členov, ale určite je väčší ako kedysi, lebo v rokoc h 1969 až 1989 sme odhadovali, že v Británii trvalo žije 300 Slovákov.
Čo považujete za vrchol svojho pôsobenia v BBC a na čo ste najviac hrdý?
Rozhlasové vysielanie nemá veľké vyvrcholenia. Beží každý deň 24 hodín. Je rozdelené na kratšie vysielania, ktoré idú v priebehu celého dňa, včas ráno aj neskoro večer. Je to mravčia práca, v podstate väčšina vysielania spravodajstvo. Keďže sme boli malá redakcia, len zriedka sme robili náročnejšie programy. Mali sme síce pravidelné relácie, ale väčšinu informácií sme čerpali z centrálnych anglických materiálov. Povolanie redaktora v zahraničnom vysielaní BBC bolo zvláštne tým, že v protiklade s domácim vysielaním, robil redaktor všetko. Od vytvorenia relácie až po prácu v štúdiu. Je to náročné, ale veľmi zaujímavé. Tri roky som pracoval v redakcii populárno-vedeckých programov. Dostal som sa aj do politických kuloárov a mohol som z blízka sledovať popredných britských politikov. Na jar 1989 som bol, ešte pred zmenami, v Prahe aj v Bratislave s televíznym štábom BBC ako druhý režisér a poradca. Robili sme film o situácii v Československu s názvom V Prahe nie je jar . Stretol som veľa disidentov, ktorí sa po zmenách stali významnými politikmi.
V Británii ma držala hlavne myšlienka, že zabezpečujem komunikačný most medzi Východom a Západom aj v časoch normalizácie. Keď som sa neskôr stretol s filmovým kritikom Petrom Mihálikom, ktorý prišiel do Britského filmového ústavu urobiť rešerš, hovoril mi, že počúval moje relácie o britskej kinematografii. Potešilo ma to, lebo sme nedostávali žiadne reakcie divákov. Ľudia nepísali na Západ, lebo by im to mohlo uškodiť.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ako novinár ste precestovali niekoľko krajín. Prekvapilo vás niečo počas pobytov v zahraničí? Ako reportér som v Spojených štátoch pokrýval Svetový festival slovenskej mládeže v zahraničí, ktorý bol v Pennsylvánii. Po festivale som si vzal dovolenku a išiel do Kalifornie, Arizony, Clevelandu, New Yorku. Toľko som už čítal o Spojených štátoch, že ma tam nič neprekvapilo. Iba tie obrovské vzdialenosti. Anglicko ma zaskočilo viac. O ňom sme mali staromódnejšiu predstavu. V podstate som nezažil veľa londýnskej hmly, ktorá bola dávnejšie taká príslovečná.

Vedeli by ste porovnať dnešných Slovákov žijúcich v Británii s tými, ktorí tam žili pred rokom 1989? Dnes je to úplne iné. Ľudia odchádzajú celkom voľne a môžu sa kedykoľvek vrátiť domov. Keď sme odišli my, znamenalo to, že sa už domov nevrátime. Výnimkou boli len ženy, ktoré sa vydali za Angličanov alebo iných cudzincov a ktoré si potom legalizovali pobyt. Mohli sa teda vysťahovať oficiálne a vracať sa na návštevy domov.Ja som nebol doma, na Slovensku, dvadsať rokov. Človek získa celkom iný prístup k emigrácii, stane sa súčasťou novej spoločnosti a musí sa snažiť integrovať. Malá slovenská komunita bola roztrúsená a nemohla byť sebestačná, tak sa človek zžije s Angličanmi.
Dnes sú v Británii desaťtisíce Slovákov. Väčšinou mladí ľudia, ktorí idú na skusy a žijú tam niekoľko rokov, ale len niektorí sa chcú usadiť aj na trvalo. Toto nebolo možné, keď som odchádzal. Buď človek odišiel alebo ostal doma.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Aký bol váš prvý návrat na Slovensko po roku 1989?V centrále VPN v Bratislave som sa stretol s mnohými starými známymi. Ako redaktor BBC som sledoval, čo sa deje na Slovensku. Môj najlepší priateľ z detstva, novinár a spisovateľ Eugen Gindl, bol redaktorom publikácie Bratislava nahlas, ktorá mala značne mobilizačný význam pred novembrom 1989. Keď som prišiel do Liptovského Mikuláša, niečo bolo úplne rovnaké, ale keď som chodil po ulici, nikoho som nepoznal. Ako cudzinec vo svojom rodnom meste. Krajina sa nezmenila, iba niektoré miesta sa zmenili. Ja som mal Liptov rád, takže som sa sem aj rád vrátil.

Nemali k vám ľudia iný prístup po dvadsiatich rokoch?
Ani nie. S priateľmi sme sa akoby rozišli iba na prázdniny, vrátili sa a pokračovali vo vzťahu. Keď si človek vytvorí priateľstvá v študentských časoch, v detstve, tak sú užšie. Komunikácia ani nemusí byť slovná a človek rozumie druhému lepšie. V zahraničí to nie je jednoduché. V Anglicku nemám veľa takých priateľov, ako som mal z čias mladosti.

Viem o vás, že ste poznali básnika Ivana Laučíka. Čím vám najvýraznejšie utkvel v pamäti?

Povedal by som, že svojím kľudom. Aj po všetkých veciach, ktoré zažil, vyvolával vždy dojem vyrovnanosti a nadhľadu. A svojím spätím s Liptovom. Veľa pochodil, ponavštevoval. Mal také zážitky v prírode, ktoré mne chýbajú a ktoré ma dosť fascinovali.

Vraciate sa na Slovensko často?Teraz opatrujem mamu (pozn. red. má 94 rokov), tak sem chodím veľmi často. Každý druhý mesiac sa pri opatrovní s bratom striedame. Je to trochu zložitý život. Na dvoch miestach naraz.


Dokáže vaša rodina hovoriť po slovensky? Deti trochu vedia, čo sa naučili ako malí. Prestali hovoriť po slovensky, keď išli do škôlky. Asi prišli na to, že slovenčina nie je v Anglicku užitočná.Všimol som si, že v zmiešaných rodinách v Anglicku, deti, ktoré majú matku Slovenku, hovoria po slovensky lepšie než tie, ktoré majú otca Slováka. Otcovi to v cudzom prostredí nejde. Asi preto sa hovorí materinský jazyk.

Čomu sa venujete v súčasnosti? Spomenul som, že archeológia je mojím koníčkom. Po odchode do dôchodku som začal spolupracovať so súkromnou archeologickou firmou v Oxforde. Práve kopali na jednom keltskom hradisku z doby železnej. V Anglicku mám kamaráta, ktorý stavia rekonštrukcie stavieb z praveku. Má centrum pravekej technológie, chodím mu pomáhať. Robí kurzy pre deti zo škôl. Môžu sa zúčastniť na vyrezávaní lukov, stavbe domcov len z konárov a prútia, ohodených hlinou, so slamenou strechou.V Liptove chodíme s kamarátom Petrom Laučíkom a hľadáme nové archeologické lokality. Niektoré sú známe, ale nepreskúmané. Je škoda, že ľudia nevedia, koľko je tu pravekého osídlenia, že tu nebola divočina už pred päť tisíc rokmi. Na území Slovenska sa razili keltské mince skôr, ako na britských ostrovoch!



rozprávala sa Barbora Valková
foto: archív Ivana Štípalu, Martin Droppa

... komentáre

Ako vnímate novinárov, Slovákov, žijúcich v zahraničí? Patrik Herman: Ak je autor Slovák, žije v zahraničí a píše o tej krajine, tak je to určite vítané. Nikto nemá lepšie informácie o akejkoľvek stránke života ako ten, kto tam žije. Skôr by som povedal, že je negatívom, ak tam príde akože roduverný Slovák a už po krátkom pobyte píše, ako sa žije v zahraničí.Iné by bolo, keby sa zahraničný novinár a teda, náš Slovák v zahraničí, vyjadroval, čo sa deje Slovensku. Nemusí dobre poznať reálie a skutočnosti, ktoré vládnu u nás, takže môže vytvoriť skreslený pohľad pre čitateľov v zahraničí. Každý novinár by mal pôsobiť vo svojom regióne a písať o skutočnostiach, ktoré sú mu dôverne známe. Musí žiť v tých podmienkach dlhšie, nie iba krátkodobo.

Barbora Kujundžić

Barbora Kujundžić

Bloger 
  • Počet článkov:  31
  •  | 
  • Páči sa:  24x

Som aktívna mama, žijem v zahraničí, rada čítam knihy a sem-tam niečo napíšem. Zoznam autorových rubrík:  SpoločnosťLiptovský MikulášZo svetaIné

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu