V tlači sme sa chceli vyrovnať Západu

Autor: Barbora Valková | 9.9.2013 o 14:21 | Karma článku: 5,58 | Prečítané:  786x

Od prvého založenia Neografie ako akciovej spoločnosti v roku 1943 prešlo sedemdesiat rokov. S jej bývalým riaditeľom Ing. Alexandrom Lilgem sme sa rozprávali o exporte kníh do zahraničia, privatizácii a Matici slovenskej. „Zisky, ktoré sa dosahovali v období polygrafického boomu, od 90. rokov do roku 2006, sú už minulosťou. Kto si dnes kúpi časopis za dve eurá?" pýta sa.

V Martine sa v roku 1957 začali výrábať knihy na zakázky pre zahraničných vydavateľov a prostredníctvom podnikov zahraničného obchodu Artia sa vyvážali. Kedy ste sa prvýkrát stretli s exportom?

V roku 1960, keď som tam nastúpil, sme dostávali zákazky od partnerov zo zahraničia. Išlo najmä o Britov, Francúzov a Nemcov. Export sa začal už v roku 1956 tým, že Artia, a.s. zisťovala, ktoré slovenské podniky sú schopné vyrábať tak kvalitne, aby mohli vytlačené publikácie vyvážať. Našli sa dva takéto podniky - Tlačiarne SNP v Martine (dnešnú Neografiu) a Slovenskú Grafiu.

(Artia bola v roku 1953 založená ako akciová spoločnosť, podnikom zahraničného obchodu sa stala v roku 1965 a spadala pod Ministerstvo zahraničného obchodu, zameriavala sa na vydávanie popoulárne náučnej literatúry, kníh o umení a literatúry pre deti a mládež, po roku 1990 zanikla, pozn. aut.)

Akým spôsobom ste získavali nové stroje a techniku?

Najskôr sme mali stroje z bývalej NDR, Sovietskeho zväzu, máločo zo západných krajín. Neskôr sme dostali šancu nakúpiť techniku, ktorá do značnej miery rozhodovala o kvalite výslednej produkcie. Ľudský potenciál tu bol, ale rozhodujúce boli stroje a čiastočne aj materiál. Dohodlo sa, že sa vyvezie produkcia za povedzme dvadsať miliónov korún a fabrike sa vráti šesť miliónov na nákup strojov a kvalitného materiálu. Väčšinou išlo o materiál, ktorý sa na Slovensku nevyrábal. Robili sme všetko preto, aby bol vývoz vyšší ako dovoz, aby devízová rezerva v štáte zostávala. V platnosti boli tzv. devízové normatívy. Po čase prišlo vedenie s takou myšlienkou, že ak chceme viac devíz na nákup strojov, tak musíme vyviezť viac produkcie, ako určoval plán vývozu do kapitalistických štátov. V prípade, že bol dohodnutý objem vývozu za dvadsať miliónov a my sme vyviezli o 5 miliónov viac, vrátili nám dohodnutých šesť miliónov z dvadsiatich, ale celých päť miliónov, ktoré boli navyše, sme si mohli ponechať. Išlo o taktickú a šikovnú hru, lebo v ďalšom roku sme už mali plán 25 miliónov, z čoho nám časť zase vrátili a to, čo bolo navyše, sme opäť dostali celé.

Picture231.jpg

A čo produkcia pre domáci trh? Stíhali ste vyrábať?

Krátili sa nám kapacity pre domácu výrobu, nedokázali sme v knižnej produkcii uspokojovať slovenské vydavateľstvá. Postupne sa pridávali a vyvážali aj menšie tlačiarne. Každý chcel modernizovať. Nová technika neprinášala len lepšiu kvalitu, ale aj vyššiu produktivitu práce. Keďže sa striehlo na devízy, robilo sa všetko preto, aby sa tlačilo na náš, slovenský materiál. Malo to svoju logiku. Zo Slovenska sa dnes vyváža guľatina, čo je najhoršia vec, ktorá môže byť, lebo surovín je málo. Takýto materiál treba vyvážať zhodnotený prácou. Keď sa guľatina spracovala v Ružomberku na celulózu a vyvážala sa, bol to krok vpred. Ešte lepšia bola výroba papiera. Považujem za úplne ideálne, ak sa náš materiál použije v slovenskej polygrafii, zhodnotí prácou a vyváža sa ako knihy alebo časopisy. Dnes Lesy Slovenskej republiky, š. p. vyvážajú našu guľatinu do Európy. Tam sa z nej vyrábajú dosky, z ktorých sa zhotovuje nábytok a my ho kupujeme. Nikto nevytvára tlak na slovenských podnikateľov a na kvalitu porovnateľnú trebárs s talianskym nábytkom, aby sa náš nábytok vyvážal. Mohlo by to byť aspoň čiastočné riešenie vysokej nezamestnanosti na Slovensku.

Československo v zahraničí uznávali nielen pre kvalitnú a lacnú tlač kníh na zákazky, ale aj vďaka svojej vlastnej edičnej činnosti a dobrým výtvarníkom.

Export sa v PZO Artia delil na takzvanú „prácu vo mzde" a na vlastnú edičnú činnosť. „Práca vo mzde" bola zákazka, ktorú pôvodne robili niekde inde. Keď zistili, že sme ako Československo lacnejší, ale rovnako kvalitní, tak nám ju zadali. Pri vlastnej edičnej činnosti sa využíval odborný potenciál v Čechách a na Slovensku, ako aj slovenskí a českí výtvarníci.

(Vlastnú tvorbu kníh mali na starosti technická redakcia, literárna redakcia a grafická redakcia, podľa Slovníka českej literatúry tvorilo literárnu redakciu 35 zamestnancov, poz. aut.)

Detské knižky sa krásne ilustrovali. Knižka Janko Gondášik a zlatá pani s ilustráciami Viery Bombovej získala na výstave v Bologni prvú cenu. Iné knihy išli do Japonska a boli z výtvarnej stránky vnímané ako vrchol knižného umenia. My sme v Tlačiarniach SNP nemali kapacity, ani skúsenosti, aby sme knižnú tvorbu zabezpečovali. Po roku 1989 som chcel, aby sme mali vlastné vydavateľstvo, ale nemalo to nič spoločné s exportom. Prichádzali za nami rôzni podnikatelia s cieľom vyrobiť knihy, ale tej práci len málo rozumeli. Mysleli si, že v tlačiarni za nich všetko urobíme. Vydavateľstvo sme zriadili, aby sme mali predstavu o trhu, aby sme mohli v predstihu nakupovať nové stroje a v budúcnosti napredovať. Čo sa týka vlastnej edičnej činnosti, nedosahovali sme parametre a úroveň PZO Artia.

Aké sú vaše skúsenosti s cenzúrou za socializmu?

Cenzúra možno bola, ale na úrovni vydavateľstiev, nie tlačiarní. My sme to nepociťovali, ale v 60. rokoch sme mali tlačiť obrovskú farebnú Bibliu s obrázkami, čo bol problém. Nakoniec sme získali súhlas a vydalo sa stopäťdesiattisíc kusov, ktoré boli určené na vývoz do Británie. Z tej Biblie zmizlo niekoľko tisíc kusov. Potom sa predávala za tristo korún na Orave. Keď sme pracovali na Biblii druhýkrát, museli sme spolupracovať s políciou, aby sa nerozkradla.

Ten sklad nebol predtým dobre strážený?

Komu by napadlo, že niekto bude chcieť knihy určené na vývoz v cudzom jazyku. Rozumeli im zväčša iba pracovníci PZO Artia a keby chceli, tak ich majú. Stávalo sa, že sa ozvali ľudia a popýtali si knižku. Vždy sa urobil nadnáklad, mohli sme ju darovať. Potom sme si už ale dávali pozor a zamykali priestory, lebo bol z toho vtedy veľký problém. Politickí pracovníci nás obvinili, že rozširujeme náboženskú literatúru.

Poznám niekoľko antikvariátov, ktoré sa orientujú na zaujímavé a raritné knihy. Viete im poradiť, kde by sa dali dnes tieto knižky, ktoré vychádzali pred rokom 1989 v ČSSR a boli určené na vývoz, zohnať?

Škoda, že ste sa neohlásili o pol roka skôr, lebo Neografia stavala v Priekope nový areál. Starý opustili, v archíve tam bola stovka kníh zo všetkých rečových mutácii. Údajne to všetko povyhadzovali a zlikvidovali.

Picture233.jpg

Kto všetko mal prospech z exportu slovenskej polygrafickej produkcie?

Export sa robil systémovo, prinášal efekt PZO Artia, výrobným fabrikám, národnému hospodárstvu a aj ľuďom. Pred rokom 1989 sme ako výrobné fabriky ťahali za kratší povraz, maslo zlízavali PZO Artia. Povedali sme si, skúsme robiť zahranično-obchodnú činnosť sami, peniaze zostanú nám, budeme schopní väčšej modernizácie. Cieľ bol vyrovnať sa najlepším európskym tlačiarňam. Nevedeli sme, že dôjde k hospodárskej, spoločenskej a politickej zmene, ale získali sme predstih a pripravili sa už vtedy. Stiahli sme si jazykovo zdatných ľudí, ktorí robili zahraničný obchod a naučili sme ich rozumieť technológii polygrafickej výroby. Za obdobie možno desatich rokov sme postavili špičkovú fabriku, prešli sme na rotačnú tlač a dosť sme na tom zarobili.

Čo ešte prispelo k vášmu podnikateľskému zdaru?

Zvyšovali sme výrobu a modernizovali sme. Zhody náhod. Nemožno povedať, že by to bola naša výnimočnosť. Odvážnemu šťastie praje. Zobrali sme si úver a našťastie, začalo vychádzať množstvo časopisov, prišli obchodné reťazce s reklamnými letákmi. Keby sme mali iba hárkové stroje, nestíhali by sme tlačiť. Dnes je trh iný, rotačiek je prebytok, počet časopisov sa znížil, ich cena išla hore, prestali sa kupovať, znížil sa náklad. Zisky, ktoré sa dosahovali v období polygrafického boomu, od 90. rokov do roku 2006, sú už minulosťou. Kto si dnes kúpi časopis za dve eurá?

Na Slovensku dnes máme niekoľko tlačiarní, ale žiadna z nich sa verejne neprezentuje svojimi úspechmi v biznise a exporte. Čím to je?

Dnes je to všetko konkurencia. Predtým sme s Čechmi nemali voči sebe zábrany, radili sme sa. Nebyť ich, neviem, či by sme sa pustili do rotačnej tlače. Možno to po roku 1989 Česi aj ľutovali, stali sme sa silným konkurentom. Teraz, presne ako hovoríte, nikto vám nič nepovie. Bojí sa, že stratí výhodu. Ak dnes niečo vymyslíte, získate zákazku, konkurencia to zistí a o chvíľu vás predbehne. Nedovolí vám dlho profitovať. Slovenský trh sa do značnej miery zmenil. Kníh je veľa a veľmi zdraželi. Kedysi boli dostupné každému, pretože boli dotované. V 90. rokoch vnímali zahraniční partneri Slovensko ako transformujúcu sa krajinu a autorské práva nás stáli málo. Postupne začali aj vydavateľstvá pritvrdzovať, zdvíhali ceny. Knihy známych autorov sú dnes už dosť drahé.

Ako bola privatizovaná Neografia?

O jej kúpu prejavilo záujem veľmi veľa subjektov. Bol som v tom čase na dobrej stoličke, mal som dobré vzťahy s ministrami, prišiel som s vlastným návrhom. Dokázali sme fabriku prevziať pod Maticu slovenskú. Logika bola tá, že jej vrátime to, čo pod ňu kedysi patrilo. V roku 1863 vznikla Matica slovenská a časom jej vedenie pochopilo, že nemôžu donekonečna chodiť a burcovať národ na rebriňákoch. Prišli na to, že je potrebné postaviť tlačiareň a tak šíriť osvetu. V roku 1869 založili Kníhtlačiarsky účastinársky spolok (KÚS) v Martine a tento sa v roku 1945 po tom, ako sa v roku 1943 postavila Neografia, zlúčil s Neografiou. Vláda nebola nadšená, chcela Matici vrátiť len to, čo v KÚS pôvodne bolo. Podarilo sa ale presadiť, že celá Neografia pripadla Matici (získala ju v roku 1994 za symbolickú korunu, pozn. aut.).

Každý rok sme zvyšovali výrobu, aj export. Všetko sa dá, keď sa chce. Všetko závisí od ľudí. Aj Matica sa k nám zachovala čestne, založila sa akciová spoločnosť a my sme dostali za veľmi výhodných podmienok akcie. Keď som odchádzal z funkcie, odniesol som si so sebou solídnu odmenu a tak žijem na dôchodku dôstojne.

Čo sa týka Matice slovenskej, má ostrých kritikov. Sú pochybnosti aj ohľadom zhodnotenia majetku, ktorý získala.

Tí, čo vravia, že Matica nezhodnotila majetok v Neografii, nemajú pravdu. Stál som na čele tlačiarne asi od roku 1980, kedy som sa stal riaditeľom základného závodu. Obrovský komplex, do ktorého patrili všetky stredoslovenské tlačiarne, bol vybudovaný veľmi rozumne. Martin mal relatívne nižší zisk, ale prinášal devízy. Ostatné závody dosahovali vyšší zisk a cez Tlačiarne SNP získavali devízy na nákup nových strojov. Každý podnik pôsobil vo svojom okrese, plnil jeho požiadavky a zároveň mal špecifický program, ktorým nekonkuroval iným podnikom. Bol som ten, kto delimitoval a zrušil prevádzky. Dal som šancu zamestnancom menších závodov, aby po roku 1989 privatizovali tieto firmy. Aj tam sa ukázali charaktery ľudí, Ružomberok vlastní zamestnanci a privatizéri doviedli do likvidácie. Neografia si aj po osamostatnení zachovala svoj názov, od roku 1993 do roku 2006 sme zdvihli výrobu zhruba sedemkrát.

Ďalšia vec je, že prostriedky, ktoré Matica slovenská má, neinvestuje do dobrých rozvojových projektov.

Myslím, že to neriadia dobre. Matica slovenská predsa nemôže donekonečna existovať na niečom historickom. Kvalitní matičiari a ľudia, ktorí robia v rôznych oblastiach kultúry, vedy, vzdelávania, tvorby kníh, jazykovedci, by si mali sadnúť a povedať, kde by tá Matica mala byť o päť, desať, pätnásť rokov. Touto nosnou myšlienkou sa, žiaľ, zatiaľ len veľmi málo ľudí zaoberá. Mnohí Slováci sa nestotožňujú s programom Matice slovenskej. Neviem, kam sa Matica uberá, ale viem, že Neografia funguje a postavil sa nový závod. Matica určitý čas nebude dostávať dividendy, musí vydržať. V najlepších rokoch mala z tlačiarne dividendy vo výške cca 900 tisíc eur. Vtedajšiemu predsedovi som vtedy hovoril, že tie peniaze sú naviac, na zmysluplné rozvojové programy Matice slovenskej.


Barbora Valková

 

Chronológia

1869 založený Kníhtlačiarsky účastinársky spolok (KÚS) v Martine

1943 vznik Neografie

1945 zlúčenie KÚS s Neografiou

1948 znárodnenie Neografie

1957 začiatok spolupráce s podnikmi zahraničného obchodu Artia

1958 premenovanie Neografie na Tlačiarne SNP

1994 prevzatie Neografie, a. s. pod Maticu slovenskú

 

Ing. Alexander Lilge

Bývalý riaditeľ Neografie vyštudoval Vysokú školu polygrafickú v Moskve. Celý svoj profesný život venoval polygrafii. Od roku 1989 zastával funkciu podnikového riaditeľa Tlačiarní SNP, v období 1994-2006 funkciu generálneho riaditeľa a Predsedu predstavenstva v Neografia a.s.. Funkciu Predsedu predstavenstva zastával až do roku 2009. V rokoch 1990-1992 bol prezidentom Zväzu polygrafie na Slovensku. V súčasnosti pôsobí ako druhý zástupca primátora v Martine.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.


Už ste čítali?