Vnímam sa ako "novembrové dieťa", pretože moja maminka bola so mnou v novembri 1989 tehotná. Napriek tomu, že v tom čase ešte žila v jednej dedinke v Liptove a dianie sledovala skôr z diaľky, všetko vnímala veľmi citlivo. Bála sa násilia a potencionálnej občianskej vojny. Hrozil jej potrat, takže celé mesiace musela preležať... Raný kapitalizmus moji rodičia prežili v strachu, či budú mať dosť peňazí, aby nás s bratom slušne obliekli (maminka si pomáhala šitím a štrikovaním) a aby sme mali čo jesť. Pred nami rodičia nikdy nič netajili a môžem sa spoľahnúť, že keď sa ich opýtam na rozdelenie Slovenska, na Mečiara, únos prezidentovho syna, privatizáciu, povedia mi to, čo si naozaj myslia.

Neuniklo nám, že je na Slovensku korupcia, klientelizmus, čachre machre medzi politikmi a podnikateľmi. Môžem zodpovedne vyhlásiť, že sa vždy snažíme vo voľbách prejaviť svoj názor tak, že dopredu veľmi zvažujeme kto je vhodný kandidát, resp. ktorá strana. Pamätám si, že som prvýkrát naozaj intenzívne vnímala voľby v roku 2004, a teda prezidentské voľby. Moji rodičia pozerali rôzne politické diskusie, zaujalo ma to a bola som presvedčená, že niektorí kandidáti klamú. Hneď pri najbližšom stretnutí som musela svojej najlepšej kamarátke zdeliť, čo si myslím. Je to možno smiešne, ale vytvorila som "antiplagát" ako prejav svojho vzdoru, ktorý sme potom s kamarátkou nalepili na náš obľúbený strom.

Neskôr sa môj záujem o dianie zväčšoval, príležitostne som si kupovala denník SME a vystrihovala som si z neho články, ktoré ma zaujali. Na strednej škole som nahovorila spolužiakov, aby sme začali robiť školský časopis, začala som z vlastnej iniciatívy (a väčšinou sama ako outsider medzi rovesníkmi) chodiť na rôzne kultúrne podujatia, čítať kvalitnejšie knihy, každoročne som sa zúčastňovala Olympiády ľudských práv. Často som uvažovala nad tým, v akej spoločnosti žijem, kto vlastne som. Až postupne prichádzam na to, ako fungujeme, čo znamená právny štát (tu žiadne poučky nestačia) a tiež, čo sa mi nepáči.

Viete, bude to možno úsmevné, ale dúfala som, že mi pomôže aj štúdium na univezite, a podľa toho som si aj vyberala. Vnímam totiž debaty v zmysle socializmus v.s. kapitalizmus a chcela som vedieť adekvátne reagovať, tak som si zvolila Národohospodársku fakultu Ekonomickej univerzity v Bratislave. Rada študujem, viem sa motivovať, so školou teda nemám problém. Stále som si ale nevyjasnila ako to teda je... Keď som minulý rok objavila knihu Two-up - 39 mailov o svete, v ktorom žijeme, bola som nadšená! Ide vlastne o dialóg (miestami monológ) dvoch priateľov, Eugena Gindla a Fedora Gála. Prvý sa považuje za "sociálneho liberála so zdravým konzervatívnym koreňom" a druhý je "občiansky konzervatívec a konzervatívny občan", teda aj zástanca ekonomického liberalizmu. Musím povedať, že presvedčivejší bol pre mňa Eugen Gindl. Považujem ho za mimoriadne inteligentného, skutočne vzdelaného človeka. Fedora Gála som mala možnosť vidieť v Bratislave niekoľkokrát naživo a som mu vďačná za každý jeho film, veľmi na mňa zapôsobili. Keď vidím ich články v médiách, vždy si ich rada prečítam, lebo viem, že to myslia vážne. (To, že s nimi človek nemusí vždy vo všetkom 100 % súhlasiť, je druhá vec.) Keď SME včera uverejnilo rozhovor s Fedrom Gálom s názvom Lídri protestov majú šibnuté vízie, iba ma to utvrdilo v tom, že nechcem byť súčasťou Protestu Gorila. Ján Štrasser a Péter Hunčík sa v Lampe vyjadrili, že s protestom v zásade sympatizujú (mobilizuje spoločnosť), ale nevnímajú ho ako svoju "revolúciu". Ak by som mala organizovať protest, ktorého následkom by bola naozaj nejaká seriózna zmena, snažila by som sa, aby boli so mnou na námestí nie politici, ale tieto mysliace hlavy.

Ale vrátim sa späť, stále si nie som celkom istá ako si predstavujem fungujúci systém, takže keď mám čas, robím rôzne rozhovory, chodím na prednášky Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika, na Stredoeurópske fórum, snažím sa sledovať čo sa okolo mňa deje, čítať nielen dennú tlač, odborné knihy do školy, ale aj beletriu - načúvať spisovateľom, pretože sú to práve oni, kto často nastavuje zrkadlo a nútia nás zamyslieť sa.

Nedávno som si v Univerzitnej knižnici požičala Fragment K z roku 1990, kde je text od Miloša Žiaka - Bojím sa mať strach. Jeho otec bol zarytý komunista a M. Žiak sa s ním často hádal. Vážne argumentoval a vážne sa zamýšľal nad chodom sveta. Naozaj sa mi to páčilo - aj úvahy, aj text mimo toho. Otec mu vravel, že vždy je šanca, že sa do vedenia KSS dostanú správni ľudia. Dumala som teda nad tým, čo je nepravdepodobnejšie - či si my, v našej skvelej demokracii, zvolíme správnych ľudí alebo či sa v komunizme dostanú rôznymi cestičkami správni ľudia na správne miesta.

Odpovedať neviem, ale dnes to ani nie je dôležité. Za podstatné považujem toto:

1. odstránenie korupcie a klientelizmu - reálne a zodpovedné prešetrovanie korupcie a klientelizmu a následné vyvodenie dôsledkov;

2. fungujúci právny štát - to znamená, že nikto (ani politici, ani podnikatelia) by nemal stáť nad zákonom a bežní ľudia musia mať reálnu šancu vyhrať súdne spory aj nad finančnými skupinami;

3. účinná ochrana osôb, ktorým sa vyhrážajú rôzne vplyvné skupiny a následné vyvodenie dôsledkov - o občana musí byť postarané v prípadoch, keď vyvíja verejnosti prospešnú činnosť a snaží sa odhaliť korupciu, klientelizmus, podvody a pod.;

4. možnosť zákazu ďalšej politickej činnosti u osôb, ktoré poškodili občanov Slovenskej republiky, dobré meno Slovenskej republiky a pod.;

5. odstránenie nadbytočnej byrokracie.

Keby sme dosiahli, aby sa v praxi uplatnilo týchto - pre začiatok - päť bodov, Slovensko by bolo skvelou krajinou. Nežná revolúcia ukázala našim predchodcom, že drastická zmena systému, nemusí byť vždy výhrou. Netreba teda strácať rozum - a to ani vtedy, keď stojí dav proti vám.