reklama

Dušan Laučík: Tlačiareň bola kultúrna inštitúcia

„Noviny sa skladali ako lego. Riadky sa robili strojom, ale titulky ručne. Celé noviny boli z olova,“ spomína bývalý sadzač, dnes kníhviazač a vydavateľ, Dušan Laučík.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (18)

V minulosti ste pracovali ako tlačiar. Čo bolo náplňou vašej práce?

Bol som sadzač. Noviny Liptov som sádzal dvadsať rokov do olova. Išlo o náročnú prácu. Museli sme poznať pravopis, to bol základ. Tlačiareň sa považovala za kultúrnu inštitúciu. Noviny a tlač boli gro kultúry v tých časoch, kým neprišla televízia. Pracovali sme na normy, ktoré boli veľmi tvrdé. Pri novinách Liptov som musel urobiť za hodinu 165 riadkov bez chyby. Chyby, ktoré sme si urobili, sme si museli opraviť zadarmo. Noviny sme sádzali my, mladšia generácia, pretože sa jednalo o prácu s kratšími riadkami a tá bola náročná, hlavne na delenie slov. Starší kolegovia robili romány. Keď dnes čítam noviny, mám ceruzku v ruke, hľadám chyby.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Čím ešte bolo tlačiarske remeslo výnimočné? Používali sme svoje názvy. Pracovali sme v typografickom systéme, z ktorého sa prevzalo aj dnešné označovanie veľkosti písma v bodoch. Museli sme poznať materiál. Noviny sa skladali ako lego. Riadky sa robili strojom, ale titulky ručne. Celé noviny boli z olova. Výpary z roztopeného olova sme dýchali. Dnes sa odstraňuje odvšadiaľ, kde sa môže. Ani kolesá sa už nevyvažujú olovenými závažiami. Je to zakázané. Najhoršie na tom boli fajčiari, ktor í si olovo zanášali rukami do úst. Chodili sme na lekárske prehliadky, merali nám olovo v krvi. Koľko rokov ste robili s olovom, toľko rokov navyše vám ho ešte v krvi nájdu. Krv sme teda nemohli darovať.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Chodili k vám do tlačiarne aj tlačiarenskí škriatkovia?

Raz sme robili kinoplagát na film Anakonda. Kolega, ktorý ho celý zostavoval, slabšie videl a automaticky bral riadky, ktoré som urobil a ukladal pod názvy filmov. Vznikol z toho nadpis „Anakonda, milostný príbeh osamelej ženy". Nikto to nezbadal. Korektorovi sa to nezdalo zvláštne, neporovnal to s rukopisom. Bol prečítaný, za deň musel prečítať všetko, čo sme my, šiesti sadzači, vysádzali. Keď sa aj pozeral na chybu, nevidel ju. Plagát sa vytlačil a visel tak, ako bol. Národ, po tejto téme hladný, zaplnil kino do posledného miesta. Išlo však o film o expedícii, ktorá naháňala po džungli hada a v celom filme sa neobjavila ani jedna žena. Filmoví diváci sa cítili oklamaní, riaditeľ kina bol spokojný.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

V jednej ankete ste povedali, že vás prepustili sedem rokov pred dôchodkom. Išlo o znižovanie stavov?

Naše remeslo v podstate zaniklo. Prišli počítače a noviny sa robili prostredníctvom nich. Stal som sa zbytočným a nadbytočným, čo nikomu neprajem.

Začali ste podnikať v knihárstve.

Medzičasom som si spravil grafickú priemyslovku. Bol som vedúci knihárne. Poznal som celý technologický postup. Od sadzby po finálne spracovanie. Mohol som si vybrať, v ktorej oblasti chcem pracovať. Knihárstvo aj vydavateľská činnosť sú voľnou živnosťou, môže to robiť hocikto. Mal som dobré základy z tlačiarne, vyriešil som to takto.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Pomáha vám v súčasnosti niekto pri viazaní kníh?

Dakedy mi pomáhala celá rodina. Naučil som ich to, nedalo sa to samému zvládnuť. Najprv som robil grafickú a technickú úpravu pre vydavateľstvo Klub priateľov poézie. Zabezpečoval som aj výrobu. Potom som začal sám vydávať.

S knihami ste boli v úzkom kontakte už predtým, išlo o samizdaty. V rokoch 1968 až 1975 ste mali s Ivanom malé samizdatové vydavateľstvo &. Ako to fungovalo?

Ivan zháňal materiál, ktorý som v tlačiarni potajme tlačil na obťahovacom lise. Nikto to nemohol vidieť, ale dalo sa to, pretože som neraz ostával v celej tlačiarni sám. Nič z toho sa mi nezachovalo. Údajne má všetky práce z tejto činnosti Jaroslav Uhel.

Koľko ľudí o vydavateľstve vedelo?

Okrem Ivana a úzkeho kruhu spoľahlivých priateľov, asi nikto.

Vraj sa jednalo o náklad až päťdesiat kusov. Nebáli ste sa, že vás vyhodia?

Samozrejme, že som sa bál. Robil som ešte časopis pre trabantistov. Raz prišiel riaditeľ zo straníckej porady s tým, že sa u nás tlačia samizdaty. Povedal im, že o tom vie a ide o tento časopis, že to má pod kontrolou. V podstate sa na to neprišlo a následky neboli. Túto udalosť som ale bral ako výstrahu a prestal s tým.

Nasledovalo ručné písanie samizdatov v náklade 6 kusov.

To už robil iba Ivan.

Ivan sa raz vyjadril, že ste v roku 1974 spanikárili a samizdaty ukryli u nejakej známej, ktorá ich tak dobre skryla, že ich ani sama nenašla. Je to pravda?

Áno, doteraz sa nenašli.

Jeden zo samizdatov vystavili na výstave v Berlíne v roku 2000. O aký samizdat išlo?

Asi to bola Kozmická omša od Pierra Teilharda de Chardin z roku 1968.

Obmedzoval vás nejako komunizmus?

Poviem vám to na príklade: narodia sa vám malé zajace a máte ich zatvorené, keď im po čase otvoríte dvere, ani im nedôjde, že majú ujsť. Boli sme veľmi pripútaní na tento kraj. Ivan mohol urobiť lepšiu kariéru v Bratislave, ale nevedel sa odpútať od Liptova. So ženou sme sa tiež pozerali na Terst, ale žena mi vraví - a kto bude chodiť na Podbanské na hríby? Doteraz na ne chodíme.

rozprávala sa Barbora Valková

Barbora Kujundžić

Barbora Kujundžić

Bloger 
  • Počet článkov:  31
  •  | 
  • Páči sa:  24x

Som aktívna mama, žijem v zahraničí, rada čítam knihy a sem-tam niečo napíšem. Zoznam autorových rubrík:  SpoločnosťLiptovský MikulášZo svetaIné

Prémioví blogeri

Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu