Peter Laučík: Región je malé a háklivé prostredie

Autor: Barbora Valková | 4.8.2011 o 11:15 | (upravené 28.5.2012 o 9:21) Karma článku: 6,77 | Prečítané:  2215x

„Štvrtá novinárska poučka priateľa Eugena Gindla: Napíš a utekaj, tu vôbec nefunguje. Niet kam,“ tvrdí v rozhovore šéfredaktor Podtatranských novín, Peter Laučík.

Pracovali ste vždy iba ako novinár?

Keď som dokončil strednú ekonomickú školu, tak som chvíľu brigádoval v  Závodoch prvého mája. Pracoval som na kalkuláciách asi tri mesiace, a pochopil som, že to nie je veľmi pre mňa. Rok som robil vo Všeobecnej úverovej banke. Potom som sa „vrýpal“ do tohto zamestnania, „nasilu“ ako neznalý pomerov. Museli ste mať odporúčanie, schválenie straníckymi orgánmi. Nepochopil som to a polroka som bol na krku rodičom. Neuveriteľným spôsobom som „dobiedzal“ do novín Liptov. Robil som tam rok alebo dva. Potom som si chcel urobiť vysokú školu. Ideologický tajomník D. Jančovič mi povedal, že dobre, ale musím ísť pracovať do Tesly Liptovský Hrádok. Stálo mi to za to. Vymenili ma za robotnícky káder - Táňu Zimányiovú, ktorá tiež študovala, ale bola straníčka a po doštudovaní mala v Tesle zabezpečené šéfredaktorstvo. Jedenásť rokov som bol v podnikových novinách v Tesle za ostnatým drôtom s píchačkou v rukách, prežil som tam celý Feldekov román Van Stiphout. Po uvoľnení som prešiel do Liptova, Nového Liptova, Podtatranských novín, SME a dnes som šéfredaktorom Podtatranských novín.

martin.jpg

Čím sa líši práca regionálneho redaktora od celoštátneho?

Regionálny redaktor musí byť citlivejší na miestne pomery. Musí dávať na všeličo väčší pozor. Celoštátny je mimo dosahu prostredia. To prostredie si pamätá a „nič vám ani vašej rodine nedaruje“. Aj známi začnú od vás bočiť, lebo ste v novinách niečo „povedali“. Je to malé a háklivé prostredie. Štvrtá novinárska poučka priateľa Eugena Gindla: Napíš a utekaj, tu vôbec nefunguje. Niet kam. Rešpekt pred týmto prostredím majú aj regionálni novinári z celoštátnej tlače, ktorí sa sústreďujú výlučne na spravodajstvo, kde si nemôžu ublížiť. Sú však aj hrdinovia. Nedávno prišiel z Liptova do Vysokých Tatier nezávislý regionálny novinár na stretnutie dôchodcov s mestom. Pojedol pripravené chlebíčky a do novín napísal niečo v tom zmysle, že mesto v čase krízy nešetrí. Bol z toho poprask a v Tatrách už v budúcnosti asi nepochodí.

Pociťovali ste niekedy tlak zo strany miestnych politikov?

Pravdaže, pernamentne sa v ňom nachádzame. To je tiež dôvod, prečo sa v novinách chránime nestraníckosťou a pokiaľ to ide, snažíme sa garantovať objektivitu. Ambície primátorov a starostov ovládať nejaké médium sú na Spiši, ale aj inde, veľké. Takmer každá dedina má dnes svoje noviny, či televíziu.

Sú ľudia, ktorí tvrdia, že význam regionálnych médií bude časom narastať. Čo si o tom myslíte?

Patril som medzi nich. Keď teda toľko preberáme od západu, že to bude tak aj u nás. Omyl. Slovensko nemá trh. V regióne máte veľké firmy, ktoré produkujú pre zahraničie. Pre nich regionálne noviny nemajú význam, takže inzercia od nich je nulová. Potom sú tu firmy so sídlom mimo regiónu, ale tie zväčša inzerujú cez slovenské agentúry v Bratislave. Pre ne ste len malá ryba. S domácimi podnikateľmi sa tiež nedá veľmi rátať. Tí majú už dvadsať rokov jasné v tom, že inzerciu vôbec nepotrebujú, je to len zbytočné vyhadzovanie peňazí. Okrem toho, máme konkurenciu - bezplatné noviny, ktoré „vyjedajú“ regióny z reklamy za dumpingové ceny, pričom nemajú certifikovaný náklad. Ten proklamovaný nedodržiavajú. Balíky týchto novín potom zbierajú ľudia na sídliskách, kde ich efektívne vymieňajú za toaletný papier. Suma sumárum, ak vás nekúpila nejaká novinová sieť, kde sa peniaze ako-tak prelievajú, ste v zložitej situácii. Iná situácia je u kolegov v Zakopanom. V dvadsaťtisícovom meste vydávajú regionálny týždenník (Tygodnik Podhalański), ktorý má 60 strán, z toho je 30 strán reklamy, takže si môžu dovoliť zamestnať 15 redaktorov. Takéto noviny potom majú pre čitateľov i podnikateľov nejaký význam. Všetko sa teda odvíja od trhu, ekonomiky a od peňazí.

Dá sa proti tomu niečo robiť?

Skúšame to. Som podpredsedom Asociácie vydavateľov regionálnej tlače na Slovenku, kde sa cez projekty snažíme pomôcť súkromným regionálnym novinám. Takto sme do nich napumpovali už stovky tisíc eur. Avšak v krajine, kde chýba trh, respektíve, kde je zdeformovaný, tak ako u nás, je to nekonečná robota, ktorá nevedie k riešeniu situácie. Teraz sa pokúšame zoskupiť vydavateľské organizácie z Česka, Maďarska, Poľska a Rakúska, aby sme niečo praktické pre naše regionálne noviny vymysleli.

Noviny Nový Liptov, kde ste boli šéfredaktorom, vychádzali v roku 1992, potom zanikli?

Noviny vychádzali asi dva roky. Keď sa k nim dnes vraciam, neboli zlé. Venovali sa dobrým, vážnym témam. Tomu, čo sa dialo v Liptove. Založili ich mikulášski tlačiari, pretože sa noviny Liptov začali tlačiť inde. Tlačiari vtedy nakúpili nové stroje zo zahraničia, pre ktoré bolo ťažké zohnať na Slovensku prácu, splácať úver, takže prepúšťali. Bol som rád, že môžem „prebehnúť niekde inde“. Povedal som si, že potiahneme a uvidíme. Bola to sranda, ale aj drina. Dnes by som sa na také rozbiehanie nových novín nepodujal. Zobral som Margitu Bilnju, Ivana Kormana, Vlada Škutu. Po roku k nám mali tlačiari výhrady, boli sme asi 125 tisíc korún v strate, čo je na dnešné pomery bagateľ. Nebolo sily, ktorá by ekonómovi vysvetlila, že noviny na zabehnutie potrebujú roky, ak nie desaťročia. A tak som odišiel. Nový Liptov neskôr viedla vyučená krajčírka, skončili ako atlas húb a byliniek.

Ako novinár chodíte okolo Tatier. Aké sú rozdiely medzi krajinkami, ktoré ich obklopujú?

Rozvoj na Podhalí trval badateľne dlhšie ako u nás, ale už nás predbehli. Aspoň pokiaľ ide o turistický ruch, ktorý sa, čo sa týka čísel, nedá porovnať s našim. Tatry sú turistickou Mekkou takmer 40 miliónového Poľska, na imidži ktorej pracovali poľskí intelektuáli od 19. storočia. Na rozdiel od Slovenska, Tatry pre Poliakov nie sú len prírodným, ale aj kultúrnym a náboženským fenoménom. Dobré služby a okamžité reagovanie na požiadavky turistov sem lákajú nielen domácich, ale dnes aj návštevníkov z východu a zo západu, čo nikdy nebolo. Aj tu však ubudli rozkošné drevené vilky. Polia sú zarastené trávou, ovce chovajú iba na ukážku vo vybraných salašoch. Certifikáciou oštiepka v EÚ dosiahli to, že podľa prísnych noriem ho dokážu na celom Podhalí vyrobiť iba dvaja, traja bačovia.

martin2.jpg

Nedávno ma prekvapila Orava, cítiť tu hlavný cestný ťah z Poľska. Tvrdošín a Námestovo sú solídne malé mestá. V Nižnej nad Oravou som už nenašiel žiadnu televíznu fabriku, ale množstvo neznámych firiem, ktoré úplne obnovili jej areál. V doline pod Zubercom zase zapracovali ľudia, tie dediny sú slušne pripravené pre cestovný ruch. Liptov je trochu iná kapitola. Myslím, že v Liptove veľmi pomohli nižšie ceny než vo Vysokých Tatrách. Istý čas tu bolo viac poľských návštevníkov než na Spiši. Mikuláš nabral nádych akéhosi exkluzívneho športového mesta. Presadila sa tu miestna spolupráca, ktorá priniesla výsledky. Tá chýbala na Spiši a v Tatrách. Po privatizácii sa tunajšie zariadenia cestovného ruchu dostali do rúk ľudí mimo regiónu, ktorí mali o rozvoji vlastné predstavy. Investovali tu milióny eur a vyhnali ceny nehnuteľností neúnosne nahor. Obyčajná bublina, ktorá trvá. Obrovské peniaze viazali do úplne zbytočných a nevyužiteľných turistických kapacít, v túžbe vyryžovať z tejto krajiny čo najviac. Turistov je tu však málo, dnes sú mnohé z nich napredaj. Keď si prejdete Podhalie, Oravu, Liptov a Spiš, tak pocítite, že Spiš je iný. Na jednej strane hotel Kempinski, na druhej rómska osada.

Je to skutočne problém?

Ľudia, cez ruky ktorých prechádzajú demografické nitky, vám povedia, že pôrodnosť v okrese Kežmarok tvorí z 80 percent iba toto etnikum. Na tom by možno nebolo nič, keby pre nich existovali dôstojné životné podmienky. Rómska osada je však bezodná čierna diera, v ktorej zmizne všetko. Financie, morálka, pes, aj nový panelák. S cestovným ruchom na úrovni Vysokých Tatier to nijako nejde dohromady. Riešenie je v rukách štátu. Starostovia urobili čo sa dalo, ale nevzdávajú to. Ich možnosti sú obmedzené a ich voliči sú na obidvoch stranách tejto etnickej barikády. Dôsledky sú rôzne. Po prvé: nehnuteľnosti v dedinách s väčšinovým rómskym obyvateľstvom sú úplne nepredajné. Ak ste investovali do penziónu v takejto dedine a teraz ho chcete predať, lebo vám to nejde, tak smola. Po druhé: v poslednom čase si obce vypovedajú školské obvody. Príčinou sú Rómovia zo susednej dediny, ktorých neprijmú Rómovia z tej vašej. Pobijú sa a máte problém. Po tretie: starostovia nie sú spokojní, pretože ich etnickí kolegovia v týchto funkciách nevedia dobre čítať ani písať (nehovoriac o zákonoch a dodržiavaní nejakých pravidiel), čím dehonestujú postavenie samosprávy. Pre prácu v samospráve nie je zo zákona predpísané žiadne vzdelanie.

V čom vidíte východisko?

Problém je už za hranicou riešiteľnosti. Plamenné hlasy posthumanistov neberiem vážne, lebo sa tu už vytvorila kolektívna skúsenosť, naklonená radikálnym riešeniam. Nikto nechce vidieť, že multikulturalizmus v Európe dostáva na frak. Ani mne sa to nepáči, ale treba to vziať na vedomie ako realitu. Hlúposť sa radikalizuje na obidvoch stranách.

Vyrastali ste za socializmu. Váš brat, Ivan, sa raz vyjadril, že vás rodičia upozornili, aby ste nič z domácej sféry a názorov nespomenuli ani priateľom. Chápali ste už ako deti o čo ide?

Toto museli povedať Ivanovi, lebo on bol starší o desať rokov a viac táral, ale viedli nás k opatrnosti. Mali svoj kryptojazyk, v ktorom sa rozprávali, aby sme tomu nerozumeli. Neviem už, či v slovách vynechávali samohlásky alebo spoluhlásky, ale čudne ich komolili. Bývalý režim nazývali „bobo cici“. Bol to taký zvláštny výraz pre arizáciu alebo znárodnenie. Niečo zatajili, niečoho nás láskavo ušetrili. Niektoré zmeny možno uvítali, niektoré prežívali boľavo. Otec bol drobný živnostník, ale keď koncom týždňa vyplatil tovarišov, v nedeľu sme nemali ani na maslo.

Ivan tiež spomínal bezdetného pána Donáta, ktorý navštevoval vášho otca. Poznali ste ho aj vy?

Áno, bol to taký korpulentný holohlavý pán. Vedel si krásne a šarmantne preložiť nohu cez nohu, zapáliť si cigáro a rozprávať o všeličom. O politike, Amerike, medzinárodných vzťahoch. Otec mu skracoval nohavice a pritom sa rozprávali. Ja som mal na zemi kocky a hral som sa. Taká idylka. Pamätám si ako cez špinavé okno svietilo Slnko do dielne. So susedmi sme žili na takom dvorčeku. Boli sme tam pomiešaní – katolíci, evanjelici, židia, no hotové Sarajevo. Rozprávalo sa slovensky, maďarsky, nemecky aj v jidiš. Nikdy sme si ale neublížili. Zvláštny dvorček, taký chvíľkový relikt predvojnovej minulosti po vojne. To sa už asi nedá zopakovať.

Aký bol Liptovský Mikuláš v čase vašej mladosti?

Pekné malinké mestečko, kde ešte doznievali malopodnikateľské kruhy. V nedeľu doobeda sa chodilo do kina na dokumentárne pásmo s filmovým týždenníkom Nonstop. Mal som biele pančušky, krátke nohavice, baloniak a baretku na hlave. Špacírovali sme sa po námestí, otcovia sa stretali, preberali politiku, klebety. Doma nás čakal nedeľný obed, ktorý sa na ulici pomedzi pootvorené okná ohlášal tlmeným štrnganím príborov. Všetko bolo pred nami.

Ste autorom knihy Podtureň – brána do laténskeho Liptova. Kde sa u vás zobral záujem o archeológiu?

Nejde mi tak ani o archeológiu, ako o praveké dejiny, najmä Liptova. Kopanie nie je pre mňa, ale rád sedím na okraji sondy a hľadím, ako sa archeológovia prplú v zemi. Vyhrabávajú už neexistujúcu realitu a snažia sa ju nejakým spôsobom interpretovať. Mal som 13 rokov, keď som v jednu nedeľu na bicykli zablúdil na Velínok pri Podturni a potešil sa pravekým črepom. Tú detskú radosť som si uchoval. S Ivanom sme ako dve kuracie stehná uvarené v jednom hrnci, ibaže životom trochu inak okorenené. Niektoré veci máme spoločné. Hory, jaskyne, nejednu noc sme prespali na kopci pod širákom. Ivan bol veľmi vnímavý, vedel každý zážitok premeniť na poéziu, ale nevytvoril z toho rodoľubný sentimentálny gýč. Nedávno som sa s ním prechádzal po novoobjavenom hrádočku a bolo nám fajn, ako keď žil.

Novinár Martin Droppa mi hovoril, že archeológovia majú radi krtince.

Krtince občas pomáhajú pri hľadaní pravekých lokalít. Podľa ich farby viete, aká je tam zem. Či je sterilná alebo sa tam nachádza kultúrna vrstva. Občas sa z nich vynorí aj čriepok. Pomáhajú tiež stromy. Keď v smrekovom lese objavíte jabloň. Ak na vápencovom kopci nájdete žulový okruhliak, ak na žulovom kopci natrafíte na pieskovcovú platňu. Do toho vložíte trocha morfológie, nájdete terénnu vlnku a objav je na svete. Nádherná hra. Na prírode je pekné to, že sme obklopení otázkami, ktoré existujú súbežne s logickými odpoveďami. V spoločnosti to, žiaľ, takto nefunguje.

Nechystáte sa ešte napísať nejakú knihu?

Som autor asi stovky nenapísaných kníh. (Smiech.) Kníhkupectvá sú dnes plné zlých spisovateľov, nemám potrebu sa medzi nich zaradiť a desaťročia obťažovať ľudí svojimi problémami. Som novinár, písania mám nateraz plné zuby. Možno to na dôchodku zmením. Mal by som spracovať aspoň tie nové praveké lokality, ktoré sa mi podarilo v Liptove objaviť. Aby sa nezabudlo.

rozprávala sa Barbora Valková

Foto: Martin Droppa

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.


Už ste čítali?