Stretla som sa napríklad s Ivanom Štípalom, ktorý mi o ňom povedal: "Ivana Laučíka som poznal ešte počas študentských čias. Sme jeden ročník, ale chodil na priemyselnú školu, takže sme sa nestýkali často. Boli sme spolu na konfirmácii. Po mojom odchode vznikla veľká medzera. Vedel som o Osamelých bežcoch, ale len z časopisov. Dlhý čas ani nepublikovali, takže som nepoznal ich básne, až po návrate. Potom som sa začal priateliť s Ivanom Laučíkom a stýkať sa oveľa častejšie. Keď som prišiel do Mikuláša, išiel som ho navštíviť. Veľa sme debatovali o rôznych veciach, tiež o tom, ako je to v zahraničí. Rozprával mi, že pobyt v Portugalsku ho veľmi nadchol. Hovorili sme o jeho stykoch s básnikmi na západe, o prekladaní poézie. Čím mi utkvel v pamäti najvýraznejšie? Povedal by som, že svojím kľudom po všetkých tých veciach, ktoré zažil, vyvolával vždy dojem vyrovnanosti a nadhľadu; a svojím spätím s Liptovom. Toľko toho pochodil, ponavštevoval. Mal také zážitky v prírode, ktoré mne chýbajú, a ktoré ma dosť fascinovali."

Svoju prácu o I. Laučíkovi som darovala spisovateľovi Jurajovi Kuniakovi. Napadlo mi to asi 12. mája 2008, keď som sa s ním stretla pri hrobe Ivana Laučíka. Vypýtala som si od Aničky Ondrejkovej jeho e-mailovú adresu a kontaktovala som ho. V auguste 2008 mi poslal list, v ktorom píše: "So záujmom som si prečítal celú Vašu prácu o Ivanovi Laučíkovi. Páči sa mi Vaša odvaha i zaujatie, s akým ste sa pustili do ťažkej témy. Tiež ste zhromaždili pekný dokumentárny materiál. Z rukopisu mimoriadne vyčnieva rozhovor s Ankou Ondrejkovou. Pripadá mi ako šperk. Podáva nádherné svedectvo o Ivanovi Laučíkovi, zvnútornené cez ňu samu, a o dobe, v ktorej - ako to už býva - napokon každý svedčí predovšetkým o sebe: Mihálik, Laučík i Ondrejková. Ťažisko práce je samozrejme vo Vašom osobnom vklade. Oceňujem Váš "výskumnícky" prístup, principiálne dobré zorientovanie v diapazóne mimoriadne zložitej problematiky, spoločenskej, umeleckej i ľudskej, ktorá je vo Vašej interpretácii čitateľná, logická a zrozumiteľná. Početné informácie vnímam s prínosom pre mňa samého, iné mi utvrdzujú vedomosti, ktoré som mal, alebo mi ešte nasvetľujú veci v nových súvislostiach. Mám úprimnú radosť, že o živé zachytenie portrétu Ivana Laučíka sa pokúsil mladý človek ako ste Vy, z práce cítiť mladícke nasadenie (ženského rodu), zápal a oduševnenosť, čo je dobre. Ja momentálne dokončujem rozsiahlu monografiu o akademickom maliarovi Jánovi Kudličkovi z Ružomberka, ktorý bol priateľom Ivana Laučíka, a tak sa Laučík prirodzene objavuje na viacerých miestach. Uvádzam tam napríklad jeho prejav na vernisáži umeleckej formácie ROZETA v dolnokubínskej Oravskej galérii (1995). V mojom rukopise sa objavujú aj ďalší priatelia Jána Kudličku - Ivan Korman a Michal Kern (vo Vašej práci priatelia Ivana Laučíka). Chcem tým naznačiť, že aj ja sa v tomto čase dotýkam Laučíkovej osobnosti a táto okolnosť nás nevdojak virtuálne spája."

Janko Púček mi poradil prečítať si knihu Pohybliví v pohyblivom, ktorú zostavil Oleg Pastier. Je neuveriteľná. Zistila som, že aj po niekoľkomesačnom skúmaní a zháňaní informácii, mám medzery a o Osamelých bežcoch neviem všetko.

Šestnásteho júna 2009 som mala možnosť zúčastniť sa malej spomienky na Ivana Laučíka, ktorú organizovala Knižnica G. F. Belopotockého v Liptovskom Mikuláši. Konečne som mohla vidieť naživo osamelého bežca Ivana Štrpku. Hovoril o Laučíkovom obľúbenom mieste v Liptove, o Havránku. Myslel si, že sú tam strigy. Raz mu Laučík Havránok ukázal z Kriváňa. Pochopil, že je to niečo, čo nesie v sebe hlboký význam. Povedal, že ten vrch je v ohnisku elipsy. Vraj keď niekde liezli ako horolezci, nevnímali to ako šport. Bolo to pre nich niečo úžasné. Štrpka vravel, že každý mal možnosť emigrovať, ale oni nechceli. Spomínal na Laučíkove listy, plné informácií. Bol to istý druh literatúry. Ak budú publikované, tak sa ukáže ako všetko vnímal. (Niečo nájdeme aj teraz v knihe Pohybliví v pohyblivom.)

Cez letné prázdniny som opäť zašla do archívu a našla som ďalšie články, kde bol spomenutý I. Laučík. To bol môj prvotný záujem. Neskôr už len vedľajší. Prečítala som si napríklad reportáž z návštevy amerického astronauta Irwina, Václava Havla alebo Tomáša Baťu z r. 1990, veľa zaujímavých rozhovorov a iných článkov.

Dvanásteho septembra 2009 som čítala úryvok zo svojej práce o Iwanovi Laučíkovi pred obecenstvom. Cítila som veľkú zodpovednosť. Voči svojim priateľom, ktorí sa v letnej čitárni U červeného raka v Bratislave prezentovali spolu so mnou a tiež voči samotnému Iwanovi.