Touto SOČ-kou by sme chceli priblížiť básnika, ktorý sa snažil vo svojom rodnom meste vybudovať základný demokratický systém a z ktorého osobnosti môžeme veľa načerpať. Bol a stále je perfektným vzorom pre mladých ľudí. Svedčí o tom i to, že keď v 1981 učil na Strednej lesníckej škole v Liptovskom Hrádku, pôsobil na mnohých žiakov tak, že sa vďaka nemu rozhodli ďalej študovať na vysokej škole slovenčinu.
„Mal nesmierne veľa energie, nikdy sa nevzdával a bol dobrosrdečný,“ hovorí Anna Ondrejková, „mal potrebu sa rozdať a niečo spraviť pre svoju krajinu. Bol členom skupiny Osamelí bežci, čo bola na začiatku skupina mladých chlapcov, ktorí k množstvu kníh nemali prístup a predsa sa im zrodilo v hlave niečo originálne a úžasné.“
Tvorbu I. Laučíka môžeme skúmať z rôznych hľadísk: z časového; z hľadiska horizontálnych súvislostí – motívy Liptova, Slovenska, Európy, sveta či vesmíru; z hľadiska vertikálnych súvislostí – motívy zo súčasnosti, histórie i predhistórie. My sme sa snažili spraviť krátky prierez všetkými a položili sme si otázky: Prečo je možné nájsť toľko motívov a toľko súvislostí? Ktoré kľúčové udalosti by sme mali poznať, aby sme lepšie chápali problematiku Ivana Laučíka? Musíme mať „básnické črevo,“ aby sme rozumeli Ivanovi Laučíkovi? Akým spôsobom sa môžeme čítať a vnímať jeho básne, aby sme ich lepšie pochopili?
Ivan Laučík hovorieval, že krajina, ktorá nie je ospievaná, akoby ani neexistovala. Myslíme si, že by sa to dalo preniesť aj na významné osobnosti. Pokiaľ sa k nim nebudeme vracať, zabudneme na ne. Zabudnúť na Ivana Laučíka by bola chyba. Dôkazom toho je naša práca. Jej cieľom bolo spracovať a zdokumentovať život a tvorbu tejto významnej osobnosti slovenskej a európskej literatúry.
Ďakujeme všetkým, ktorí nám pomohli.
Materiál a metodika práce
Po tom, ako nás naša konzultantka Mgr. Marta Benešová oboznámila s problematikou, snažili sme sa zistiť všetky fakty, ktoré sú dostupné v literatúre, novinách, časopisoch a na internete. Kvôli tejto práci sme si zakúpili diktafón a stretli sa s ľuďmi, ktorí mali k Ivanovi Laučíkovi blízko a poznali ho. Konkrétne to bola jeho manželka, Mária Laučíková, ktorá nám priblížila jeho ťažký život a objasnila súvislosti. Vďaka poetke Anne Ondrejkovej nám boli jasnejšie spoločenské podmienky a ľahšie sme pochopili Laučíkove postoje. Pre lepšiu orientáciu sme prepojili život Ivana Laučíka s jeho básňami. Vychádzali sme prevažne zo súborného diela Básne. Pozreli sme si aj videozáznam z autorského čítania ku knihe Havránok.
Snažili sme sa osloviť ľudí, o ktorých sme vedeli, že by boli ochotní venovať nám svoj voľný čas a I. Laučíka určite dobre poznali, ale aj ostatných, s ktorými sme sa počas tvorby tejto práce stretli. Pýtali sme sa svojich spolužiakov, kamarátov a známych.
Vďaka pomoci kamarátky sa nám podarilo zistiť, že na Gymnázium M. M. Hodžu v Liptovskom Mikuláši ešte stále chodia žiaci, ktorých Ivan Laučík učil skoro dva roky. Rozdali sme im dotazník. O vyplnenie iného, podobného dotazníka som poprosila aj pedagógov. (Ukážku dotazníkov nájdete v prílohe.) Zašli sme aj do Domova dôchodcov a oslovili sme piatich ľudí, o ktorých sme vedeli, že sú priamo z Liptovského Mikuláša. Títo ľudia dnes majú okolo sedemdesiat rokov a mysleli sme si, že by si ho ešte mohli pamätať. Spýtali sme sa ich, či poznajú meno Ivan Laučík a čo nám o ňom môžu povedať.
V prílohách uvádzame časť našich rozhovorov s priateľmi I. Laučíka: Annou Odrejkovou, Ivanom Repčekom a Martinom Droppom.
Výsledky výskumu získané zo študijných zdrojov, rozhovorov, výpovedí žijúcich svedkov života a tvorby básnika i výsledky ankety s kolegami a študentmi Ivana Laučíka prinášajú jednotlivé kapitoly tejto práce.
Detstvo a mladosť
I Laučík bol veľmi vnímavé dieťa a vedel, čo sa okolo neho deje. Žil v čase, keď sa staršie generácie rozprávali s mladšími. V Trblete v oku napísal: „Sám som dostal odkazy z minulosti od skoro neznámych ľudí, ani som nevedel, čím som si získal ich dôveru.“7 Spomenul aj to, že bol svedkom vyhadzovania kníh a prepisovania dejín. Raz v roku 1954 a druhýkrát v roku 1968.
Ťažko sa prebojovával životom. Už ako 18-ročný musel odísť z domu pracovať na stavby na Morave a v Košiciach. „Ešte na Štedrý večer sedel niekde na staničke a putoval domov,“ vysvetľuje jeho manželka, „stavbárčenie ho nebavilo, ale keď niečo robil, bol dôkladný.“
Bol stavbyvedúcim v podniku Priemstav v Košiciach a Kopřivnici. Básnickú spomienku na toto obdobie nájdeme aj v básni o dvoch murároch, Jahoda. Túto skúsenosť spracoval s filozofickým nadhľadom a humorne vypointoval. Literárne záujmy ho priviedli k zmene povolania. V dennom štúdiu absolvoval Pedagogickú fakultu v Martine a Banskej Bystrici (1963 – 1967), aprobáciu slovenský jazyk – dejepis.10
Po skončení vysokoškolských štúdii nastúpil na základnú vojenskú službu. V školskom roku 1966/67 praxoval v základnej škole vo Veľkom Borovom a v r. 1968 sa zamestnal ako učiteľ na Základnej škole Československej brigády v Liptovskom Mikuláši. Neskôr učil na Základnej škole na Nábreží Dr. A. Stodolu v Liptovskom Mikuláši. Báseň, ktorá vyplýva z jeho vzťahu k žiakom sa volá Ad revidendum. Je jednoduchá a hovorí o naplánovanom stretnutí žiakov a ich bývalého učiteľa. Keď som sa na to pýtala pani Laučíkovej, povedala mi, že Ivan Laučík na to sľúbené stretnutie potom naozaj prišiel, ale nikoho tam nebolo. Báseň preňho nebola len štylizácia, slohové cvičenie, slovo platilo a presiahlo z básne do života.
Tvorba Ivana Laučíka v kontexte básnickej generácie
Od roku 1961 písal Ivan Laučík do Mladej tvorby. „Ako reakcia na politický odmäk a zároveň ako jeho súčasť bol založený literárny časopis Mladá tvorba. Snáď sa režim nádejal, že literatúru mladých vyformuje pod svojím dohľadom. Bola to jeho ilúzia, ale pre nás možnosť komunikovať aspoň v rámci generácie. Časopis nás sprevádzal celé šesťdesiate roky a zanikol začiatkom sedemdesiatych rokov na začiatku normalizácie. Ďalšie dve desaťročia už režim nemal odvahu povoliť samostatný literárny časopis pre mladých.“7 Tieto básne I. Laučíka spolu s ostatnými, ktoré vyšli časopisecky v Mladej tvorbe, Plameni a Slovenských pohľadoch a súvisia s vymedzovaním sa básnickej skupiny Osamelí bežci, nájdeme v Laučíkovej najnovšej knihe Básne pod názvom Mexické stanovisko.
V roku 1968 vydal knihu Pohyblivý v pohyblivom a v r. 1970 Sme príbuzní na začiatku. Nasledovali: Na prahu počuteľnosti (1988), Vzdušnou čiarou (1991), Havránok (1998) a Básne (2004). (Bližšie sú spracované v ostatných kapitolách.)
I. Laučík bol člen literárnej skupiny Osamelí bežci, do ktorej okrem I. Laučíka patrí aj Ivan Štrpka a Peter Repka.
„Beh symbolizuje ich nespútanosť, osobitosť a pocit voľnosti. Beh dokazuje jestvovanie v pohybe. Je súčinnosťou celého tela a bojom samého seba. Osamelosť, ako vraví Ivan Štrpka, značí zindividualizovanie sa od kolektívu. Od inštitúcie, ktorou vtedy poézia bola.“6
Básnici sa prvýkrát stretli v redakcii časopisu Mladá tvorba. Zoznámili ich vtedajší redaktori Ján Buzássy a Miroslav Válek. I. Laučík a Ivan Štrpka okamžite pochopili, že si rozumejú. Prečítali veľa kníh, zaujímali sa o beatnickú generáciu. P. Repka s I. Štrpkom boli veľkí športovci a behávali spolu.
Títo traja devätnásťroční chalani napísali v roku 1963 manifest Návrat anjelov. Predtým, ako vyšiel a verejnosť si ho mohla prečítať, sa v ňom museli spraviť úpravy. Neboli veľmi veľké a manifest ostal na tú dobu veľmi priamy, rebelský a odvážny. Poetka Anna Ondrejková tvrdí: „Bolo to niečo jedinečné, čo slovenská literatúra ešte nemala.“
Ešte trúfalejší a bezočivejší bol manifest Prednosti trojnohých slávikov v piatom čísle Mladej tvorby v roku 1964. Píše sa v ňom: „Skupina vznikla zo spontánnej vnútornej potreby jej príslušníkov ako životná nutnosť, nie ako literárna schválnosť.“4
Básnici získavajú inšpiráciu za Atlantickým oceánom. Ich vzory sú tí, ktorými iní pohŕdajú – americkí básnici beat generation, ich originálna poetika, ale hlavne „požiadavka intenzívneho vnútorného života a ničím neobmedzená sloboda jednotlivca.“ Slovenských "beatnikov" k americkým predstaviteľom neviazal len čistý obdiv, ale aj osobné a listové priateľstvá.
S jedným z nich, Allenom Ginsbergom, presláveným dielom Vytie, sa stretli na jar 1965.
„V Bratislave vyhľadal sám Osamelých bežcov, dozvedel sa o nich v Prahe. Býval spočiatku v Carltone, po dni ho Zväz spisovateľov presťahoval do Devína ako „vysokováženého hosťa.“ Stretnutie s Osamelcami. Nebúrlivá beseda v našom klube, kam O. neprišli.“15
I. Laučík spomína v rozhovore s Naďou Kubányovou (apríl 2004):
„Štrpkov kábelogram v tých časoch znel: „Príď ihneď na stretnutie so živím Ginsbergom!“ Bola jar 1965, marec...? Prišiel som rovno na večer s Ginsbergom do Divadla poézie. Už ma nechceli vpustiť dnu, zachránil ma len Peter Repka a zaviedol ihneď na scénu.“14
Ginsberg im udelil aj svoje požehnanie:
„Ginsbergovo požehnanie znamenalo - choďte svojou cestou. Čím bol, to sme poznali. Porozumeli sme, že vnútorná sloboda je nad slovami, pod slovami, za slovami i pred nimi. A slová ju nezataja. To ostatné je drek. Bol to fakticky ten najlepší z možných vplyvov na ďalšie desaťročia v tomto geopolitickom priestore.“14
„Pri stavbe lyrického textu sa Osamelí bežci programovo pripájajú k modelu otvorenosti básne, rušenia princípov usporiadanosti a hraníc významu slov. Dielo je otvorené, je v pohybe.“6
„Sme bežci, spôsobom nášho jestvovanie je beh a to, čo s behom súvisí. Kašleme na literatúru, zaujíma nás zmysel pohybu.“4
Tvorba Ivana Laučíka je mnohovýznamová, čiže polysémantická. Je protikladom tvorby „jednovýznamovej“ - prvoplánovej, za akú I. Laučík považoval tvorbu štúrovcov. Sám zdôrazňoval, že v 20. storočí nemožno písať tak, ako písali štúrovci pred 150 rokmi. Vtedy bol význam básne jednoznačný – hlavne boj za národnú slobodu.
Dôsledkom je, že básne I. Laučíka sú zložité a v podstate určené pre vymedzenú skupinu ľudí. Zjednodušene povedané: básne sa čitateľovi nepodkladajú, čitateľ musí dorásť, dozrieť k básniam tohto originálneho autora.
Jeho manželka hovorí: „Jasné, že sú ťažké, ale on nechcel, aby boli ľahké. On chcel, aby boli také hutné. Až tak sa odkryť nechcel. Čiže sa musel vyjadrovať v symboloch.“
Problematický komunizmus
Ivan Laučík publikoval v časopise Mladá tvorba, ktorý vychádzal v rokoch 1956 – 1970. Zakázanie časopisu signalizovalo Osamelým bežcom i ostatným básnikom, ktorí doň prispievali, začiatok problémov v literatúre i osobnom živote.
„V roku 1970 som sa na ulici stretol so spolužiakom zo strednej školy a v rozhovore som spomenul aj okupáciu – a vtedy ma bývalý spolužiak upozornil, aby som to slovo pred ním nehovoril, lebo pracuje na polícii – ale v civilnom obleku. Aby som sa však nebál, lebo on moje prerieknutie nikomu neoznámi, veď sme kamaráti. Teda na toto som nebol vôbec pripravený – že „tajný“ môže byť aj z mojej generácie, že som s ním sedával v jednej školskej lavici.“7
Pre svoje politické postoje mal osemnásť rokov problémy so zamestnaním i s publikovaním. Každý list mu prišiel otvorený, balíky tiež. Jeho manželka spomína: „Bolo jasné, že ho sledujú, ale v podstate nevedel prečo. Museli sa zošrotovať všetky jeho knihy. Ivan bol typ človeka, ktorý si svoj názor povedal. A tak si veľmi znepriatelil ľudí. Najmä nadriadených, samozrejme.“
Laučíkov debut Pohyblivý v pohyblivom sa v roku 1969 dostal na zoznam kníh vyraďovaných z kníhkupectiev a knižníc. V roku 1979 poslal do vydavateľstva Smena rukopis Pece nezhoria. Bol si ho vypýtať, ale už sa k nemu nedostal. O šesť rokov neskôr sa situácia zopakovala s vydavateľstvom Osveta Martin a rukopisom Na prahu počuteľnosti. Odmietli ho, ale poslali v poriadku späť. Poslal ho teda do Slovenského spisovateľa a dočkal sa vydania v roku 1988 – ako jeho druhej knihy po osemnástich rokoch „odmlčania sa“ (porovnaj Ivan Laučík – Básne, 2004, str. 239).
Samozrejme to bolo pre I. Laučíka ťažké obdobie, pretože autor potrebuje nejakú odozvu, a nechce písať iba tak pre seba. Chcel s tým niečo urobiť a počas Folklórnych slávností vo Východnej sa mu naskytla možnosť. Dostal sa až do blízkosti Miroslava Válka, vtedajšieho ministra kultúry Slovenskej socialistickej republiky, ktorý mu povedal, že má za ním prísť v pondelok do úradu. I. Laučík povedal, že nemôže, lebo v pondelok učí. Válek sa neozval.
A. Ondrejková nám priblížila toto obdobie, v ktorom veľa spisovateľov začínalo publikovať v kultúrno-politickom týždenníku Nové Slovo. Pre začínajúcich autorov bolo vlastne jediná možná voľba. Riadil ho Ústredný výbor Komunistickej strany Slovenska. Rubriku začínajúcich autorov viedol Vojtech Mihálik, ktorý bol vo svojom vrchole skvelý básnik a prekladateľ, ale bol predovšetkým poplatný politickému režimu, ktorý v spoločnosti práve vládol. Zúčastňoval sa na represáliách voči spisovateľom, ktorí nejakým spôsobom s režimom nesúhlasili. Keď sa to prevalilo, Mihálik prehlasoval, že on nič také neurobil, je absolútne nevinný a nikomu neublížil. Niektorí autori sa cítili voči I. Laučíkovi vinní, lebo oni publikovať mohli a uviedol ich do literatúry niekto, kto mu ublížil. Ale I. Laučík ich preto neodsudzoval, vedel, že za to nemohli a sú v tom nevinne. Dokonca ich toho pocitu zbavil.
Od roku 1981 pôsobil ako učiteľ na Strednej lesníckej škole v Liptovskom Hrádku. „Mnohí žiaci sa vďaka nemu rozhodli ďalej študovať na vysokej škole slovenčinu,“ hovorí pani Laučíková.
Doplnkové štúdium absolvoval na Filozofickej fakulte UPJŠ v Prešove (1981 – 1984).10
V novembri 1989 patril Ivan Laučík k hlavným predstaviteľom hnutia Verejnosť proti násiliu v Liptovskom Mikuláši. Bol spoluorganizátorom prvých slobodných, demokratických volieb v rodnom meste v roku 1990. Po Nežnej revolúcii pracoval na Školskej správe v Liptovskom Mikuláši ako vedúci odboru školstva, od roku 1990 bol poslancom Slovenskej národnej rady za stranu Verejnosť proti násiliu.
Ako poslanec Slovenskej národnej rady mal významné postavenie, ktoré si však tiež vyberalo svoju daň. Jeho rodina vtedy trpela. Prišiel o deviatej večer a o tretej ráno už odchádzal na stanicu. Boli to pre nich hektické časy. O svojom odchode z politickej scény hovorieval, že v poslednej chvíli vyskočil z toho rútiaceho sa vlaku.
Na otázku, čo sa zmenilo po zamatovej revolúcii pre noviny Liptov 16. novembra 1999 povedal:
„Pracujem v školstve, preto oceňujem tieto možnosti, ktoré poskytuje ponovembrová situácia mládeži. Zlepšenie finančnej situácie som nečakal, ale zlepšili sa pre mňa podmienky literárnej realizácie. Mrzí ma však, že stále neprestávame bojovať o samozrejmé veci.“13
Zviazaný s Liptovskom Mikulášom
Od roku 1990 do roku 1992 bol Ivan Laučík riaditeľom okresnej školskej správy. Stres, náročnú prácu a každodenné problémy vystihuje úvod z článku Rada školy – garant morálky, intelektuálnej a odbornej prosperity z novín Liptov, 24. apríla 1991:
„Za plnej prevádzky jeho kancelárie, je nesústredený a často prerušovaný. Problémy, o ktorých sa snažíme hovoriť sa strácajú medzi desiatkami iných. Tie, ktoré sa každú chvíľu ozývajú z drnčiacich telefónov, z rúk sekretárky padajú v podobe listov a prípisov priamo na stôl, či rovno a neodbytne klopú na dvere. Všetko je však v norme! A tak aspoň v novinách môžeme pristúpiť k téme in medias res.“11
V roku 1994 sa vrátil k učiteľskému povolaniu. Najprv učil na základnej škole v Kvačanoch a potom na gymnáziu v Liptovskom Mikuláši. „Vždy sa na hodiny svedomito pripravoval. Každý deň si učivo pozrel a robil poznámky,“ spomína pani Laučíková. Ako učil poéziu vysvetľuje v rozhovore s I. Štrpkom uverejnenom v Romboide:
„Ty vieš, že ja musím v škole, kde učím, stáť za tými básničkami. Vyberám si také, za ktorými môžem stáť. Faktom je, že tam sa nedá vyhovárať. Tam aj oni, študenti, by tvoju falošnosť odhalili. A falošnosť slov tiež odhalia hneď. Oni sa neuchádzajú o princeznú, oni potrebujú tú energiu odstať. A ešte je preverovanie tretie, to interpretačné. Ako im tú báseň vlastne podložíš, aj ako splyniete potom všetci traja. To je nie otázka dákeho rozboru, ani sugescie. To sú nepredvídateľné veci a – keď sa to podarí, na chvíľu si s Majstrom.“18
I. Laučík prežil v Liptovskom Mikuláši takmer celých 60 rokov. Tu pôsobil, písal a učil. Miloval Liptov, jeho krajinu, prírodu, hory a jaskyne.
„V Liptove máte možnosť dvíhať svoj pohľad do hĺbky dolín, teda môžete prežívať priestor, čo pokladám za jednu z najväčších radostí života. Je tu množstvo jaskýň, teda aj miest, kde často ešte ani nesiahla ľudská noha. Nakoniec je to prastará krajina, formovaná od staroveku človekom. Tu kdesi je aj kolíska slovenskej poézie – určite na dohľad od Kriváňa.“8
Ako mi povedala A. Ondrejková, bežne sa za básnikov Liptova označujú Andrej Plávka a Milan Rúfus, ktorí tu strávili mladosť. V ich básniach sa postupne z Liptova stáva snová krajina detstva a človek im prestáva veriť. Ale I. Laučík tu stále žil a vysiloval sa napríklad na knižke Príbeh mesta. Bola to práca navyše, ale on ju potreboval urobiť. Mal silnú potrebu angažovať sa v tom, aby naše mesto nejako fungovalo, aby sa tu vybudoval základný demokratický systém. Vedel, že sa nemôže vybudovať zhora, ale musí sa to vybudovať zdola, od najmenšieho mestečka.
Na jar roku 2007 sa konalo na pamiatku I. Laučíka autorské čítanie v Bratislave, ktoré zorganizovala Zuzana Šimová, študentka VŠMU, ktorá pochádza z Ľubele pri Liptovskom Mikuláši. Z. Šimovú viažu k I. Laučíkovi roky spolupráce. I. Laučík bol členom odborných porôt Hviedoslavovho Kubína, viedol tvorivé dielne pre recitátorov a Z. Šimová bola celoslovenskou víťazkou HK a úspešnou reprezentantkou medzinárodných súťaží v umeleckom prednese.
I. Štrpka v rozhovoroch spomínal, že I. Laučíka neraz volali do Bratislavy. Nech nie je niekde „pánu Bohu za chrbtom“. Ale on si zvolil Liptovský Mikuláš.
„Je to takto: Ja viem od samého začiatku, že duchovne exkluzívne prostredie je tu. Kvôli tomu som zostal v Liptove. Len z hľadiska „literárnej prevádzky“ je toto miesto periférne. Mám na mysli možnosť rýchlych reakcií, osobný kontakt s vydavateľmi alebo hoci s televíziou. Nie je to však len môj problém, ale aj problém Liptova.“8
„Táto krajina si ho určila ako básnika a nielen tým, že si môžeme topograficky vysledovať všetko, čo napísal. Bol schopný písať o Kriváni, a nie je to gýč,“ vysvetľuje Anna Ondrejková.
Prečo je pohľad I. Laučíka na Kriváň iný a jedinečný? V próze Trblet v oku píše:
„Oči obyvateľov mesta preto nie bez príčiny vždy hľadali aspoň na horizonte stálosť a večitú nehybnosť v tatranskom štíte Kriváň, v štíte, ktorý sa žiadnemu režimu nepodarilo premenovať, ako sa to stávalo iným vrcholom Tatier.“7
Pre neho krajina, ktorá nie je ospievaná, neexistuje. Taktiež ktorá nie je pomenovaná, a preto bolo pre I. Laučíka dôležité uvádzať aj presné pomenovania.
„Laučík zvykol písať ráno, keď všetci spali a boli doma, ale ešte nikto neodchádzal a nebúchal výťahom. Na básniach pracoval veľmi dlho. A bol pre neho dôležitý výrok nemeckého spisovateľa Gottfrieda Benna, že kapacita lyrického básnika je päť či šesť dobrých básní za život. Nepísal veľa, ak napísal do roka tri dobré básne, tak bol rád,“ spomína A. Ondrejková.
Básne o Liptove a prírode
I. Laučík mal rád prírodu. Dôkazom toho by mohla byť aj báseň, ktorá nemá meno. Je o cvrčkovi, ktorý sa snaží dostať spod prvého snehu. Takto bojuje celé dni. Označuje ho za nášho rovesníka, čeriaceho nehlučný život. Ďalej prirovnáva žiarivú cestu do podzemia k panoráme horiacich tôní v jaskyniach. Horiace tône sú pravdepodobne svetlá bateriek odrážajúce sa v jaskynných jazierkach alebo svetlo karbidky.
Tiež báseň 1991. Autor sa vybral na jar v apríli do hôr, pozrieť sa na krajinu, ktorá sa už čoskoro zmení a nikto ju už viac takú, ako bola, neuvidí.
Jarnú tematiku má aj Protivlna. „Čerešňa je teraz jarná, nehorľavá,“ píše sa v básni. Čerešňa je nehorľavá asi preto, lebo pučí a obsahuje veľa vody. Vonku je riedka hmla. Laučík spomína na ťažkú dobu so svojou ženou: „V dobe pozbíjanom z dosák, čo priniesli povodne, včera je také neisté.“ Keď pozoruje čerešňu nevníma čas a keď sa o ňu opiera vietor, pripomína mu to oheň. So svojou manželkou Máriou sa za jarného dažďa prechádza večer popri Váhu.
V básni Lov veľrýb súcití s veľrybami, ktoré považuje za majestátne a nádherné tvory.
Opis Západných Tatier a ich zimnej scenérie nájdeme v Otvorenom liste Západným Tatrám. Obraz života v údolí, hôr a lesov, spiacej prírody. Autor je očarený Poľskom, ktoré má na juhu hory, ale na severe more. Hovorí: „Poľsko s kostrou veľryby na brehu, s plytkým zarasteným morom.“ Vidí ako cez Liptov prefukuje vietor, Spiš v diaľke a z Oravy iba svetlá spoza vrchov. Lietadlo, ktoré nepočuť a vidno ho iba ako bodku s bielym pásikom prechádza ponad oblaky: „A suché ihly (bezzvučných lietadiel) mieria za clonu dažďa.“
O jaskyni Beníková je zase báseň bez mena. Básnik spomína bláznivých výletníkov, ktorí sa na jej steny podpísali. V jaskyni, dole v podzemí sú natešení ľudia. „Mladé priestory sú pod nami,“ píše sa v básni, a myslí sa tým možno to, že nižšia časť jaskyne vznikla neskôr. Na jar ju voda zväčšuje. Z vety: „V strede je miesto iba pre stiahnuté slovo: prst (ukazovák) proti tvojmu sa chveje za zrkadlom,“ usudzujeme, že sa v strede nachádza jazierko.
„Prečo ma tak pútajú jaskyne, nech je predmetom štúdií literárnych vedcov, ktorí sa to snažia identifikovať aj prostredníctvom psychoanalýzy. Ja by som trval na rozšírení vedomia, a to aj pri pobyte v jaskyniach. Sú tu veľké možnosti, nechcem povedať, že na experimentovanie, lebo to nie je experimentovanie s vlastnou psychikou, ale je to skôr zážitok vlastnej psychiky. Zažívame tam vlastné emócie aj vlastné schopnosti predstáv, napríklad halucinácie.“8
Na vlastné detstvo a zážitky s kolobežkou spomína v básni V mojom rodnom meste.
Kritický pohľad vplyvu čoraz vyspelejšej techniky na spoločnosť môžeme nájsť v básňach Príďte a Ale. Ľudia už toľko nechodia do prírody a všetko vnímajú len cez televíznu obrazovku.
Prínos Ivana Laučíka pre kultúrny život Liptovského Mikuláša
I. Laučík sa zúčastňoval aj na kultúrnom živote mesta Liptovský Mikuláš. Bol v porote Hviezdoslavovho Kubína ako profesor slovenčiny, väčšinou jediný muž. Niekedy býval ako porotca aj Boris Vacek, bývalý učiteľ slovenského jazyka zo ZŠ Ml. hrdinov SNP v Liptovskom Mikuláši. v súčasnosti poslanec Mestského zastupiteľstva v Liptovskom Mikuláši.
I. Laučík bol od roku 1982 aj v porote literárnej súťaže začínajúcich autorov, ktorá po jeho smrti dostala názov Krídla Ivana Laučíka. (Pôvodná porota mala zloženie: Ivan Laučík, Anna Odrejková, Margita Dobrovičová a niekto zo Sovietskeho zväzu.) V úvode X. ročníka súťaže povedal: „Som šťastný, že ste vzali do rúk perá a začali písať, som šťastný, že ľudia nie sú ľahostajný. Ďakujem vám za možnosť spoznať vás, vašu tvorbu.“9 Vtedy bol v porote s K. I. Dvořákom, M. Droppom, M. Feriančíkovou, A. Ondrejkovou a P. Vrlíkom.
Kultúrny život mesta mu často pripadal nedostatočný a tak si v roku 1999 zaumienil, že v Liptovskom Mikuláši začne robiť cyklus autorských čítaní, s ktorými sa stretol v Nemecku. Jana Droppová, veľký organizačný talent, zabezpečila osvetľovača, zvukára, vstupenky, plagáty. I. Laučík ľudí uhovoril, dostal ich sem, uvádzal ich na javisku, pripravil si nejaké otázky. A. Ondrejková so svojimi kamarátmi robila performance k básniam. Na koniec spravili besedu, svetlá zasvietili do obecenstva, a keď sa ľudia chceli niečo spýtať, mali možnosť. Poistkou bola A. Ondrejková, ktorá vbehla do hľadiska a v prípade potreby dávala otázky. Čítania prebiehali v bábkovej sále Domu kultúry v Liptovskom Mikuláši.
„Na autorských čítaniach sa už v Liptovskom Mikuláši vystriedalo dvadsaťpäť autorov. Vždy si musím nanovo prečítať celé ich dielo – až potom môže vzniknúť dojem ľahkosti. Rozhovor s autorom robím pre publikum, pýtam sa na veci, ktoré môžu byť preň zaujímavé, trochu nové, trochu rozširujúce poznanie. V rezerve musím mať viac tém na rozhovor, no uplatní sa z nich len desatina.“8
Liptovský Mikuláš navštívili okrem jeho priateľov Osamelých bežcov, I. Štrpku a P. Repku, napríklad Pavel Vilikovský, Dušan Mitana, Lajos Grendel, Jana Beňová, Erika Podlipná (veľká láska Dominika Tatarku), Jana Bodnárová, Mila Haugová, Andrej Hablák, Rudolf Jurolek, Pavol Hudák alebo Róbert Gál. Dvadsiateho prvého decembra 1999 prišiel aj Ivan Mojík, ktorý pre noviny Liptov povedal:
„Do Liptovského Mikuláša som prišiel na výzvu básnika Ivana Laučíka, ktorý sa s obdivuhodným nasadením pokúša o to, aby mal Mikuláš čo najpevnejšie kontakty s pulzovaním súčasného kultúrneho života na Slovensku.“12
Dôkazom významu osobnosti I. Laučíka je napríklad to, že sprevádzal niekdajšieho prezidenta Václava Havla na návšteve v Liptovskom Mikuláši.
Rozbor zbierky Havránok
Niekoľkokrát čítal svoje básne v bábkovej sále Domu kultúry v Liptovskom Mikuláši aj I. Laučík, napríklad druhého marca 1999 ku zbierke Havránok (45. kniha vydavateľstva Modrý Peter, bola pokrstená v Múzeu Janka Kráľa pieskom, krstu sa zúčastnil aj vtedajší primátor Alexander Slafkovský).
I. Laučík vtedy objasnil vznik veľmi zložitej básne s rovnakým názvom Havránok. Prvýkrát sa touto témou zaoberá v básni Havránok v zbierke Vzdušnou čiarou. Sám autor to už ani viac rozoberať nechcel. Až potom sa dostal k výkopu, ktorý viedol PhDr. Karol Pieta DrSc. z archeologického ústavu v Nitre za peniaze rakúskych výskumných ústavov. Objavili základne zrubových stavieb, ktoré dosahujú výšku ako nikde na Slovensku. Jeden robotník vykopal šachtu, aby zistil, ako ďaleko siaha. Prišla zima, jar. Svah sa zrútil. Pozvali bager, nabral zeminu, začal ju presýpať, keď zaleskla sa tam aj minca, ktorá opäť navnadila básnika.
I. Laučík mal veľa vedomostí o Keltoch, ale aj tak sa mu táto téma zdala nesmierne ťažká. Na čítaní k zbierke hovoril, že v prvej časti chcel vyjadriť pocit akéhosi vzývania o pomoc. Nasledovala druhá časť, s ktorou si veľmi lámal hlavu – Kelti a ich viera v prevtelenie. Túto otázku mu pomohol vyriešiť jeho brat Peter, novinár, jaskyniar a horolezec, ktorý ho zavolal, aby s ním išiel do priepasti. (Často chodieval do novoobjavených jaskýň.) Ako tak chodili, jeho syn, lesník, pri vyvieraní potôčika objavil archaické formy smreka a čudoval sa, kde sa tam mohli nabrať. Prišli k zlomu a našli starý rebrík. Bol čierny, slizký, voda po ňom stekala, v strede chýbala priečka. Na spodku v hĺbke 50 metrov sa nachádzala studňa s množstvom smrekových šušiek, ktoré padali zhora a dostali sa tam. Vo výške dvoch metrov bol vchod do ďalšej chodby. A keď voda vystúpila do tej výšky, preliala sa so šuškami ďalej, až sa dostali do potoka. Táto cesta mohla trvať 200 rokov. Autorovi to dávalo obraz cesty prevtelenia. Ide vlastne o pocit, o pokus o prevtelenie a vyplávanie v inom údolí.
V tretej časti sa akoby pozeral na zem z pohľadu svojich dvoch mŕtvych priateľov, ktorí zomreli v priebehu toho roka. Štvrtá časť bola akýmsi poznaním večného návratu a toho nášho pohľadu. Tiež rôzne asociácie, pohľad na Čierne more, kedy sa jeho hladina zvlní a človek si uvedomí priepasť času.
Známy neznámy vo svete
Básne I. Laučíka si môžete prečítať v Kanade, Portugalsku, Anglicku, Francúzsku, Nemecku, či Rakúsku. I. Laučík hovorí:
„Prvý preklad do nemčiny mi vyšiel v rakúskom časopise Panónia 10. októbra 1989. Už predtým nás prekladali Angela Repková, Ursula Macht a Ute Rassloff. Len v Berlíne som bol deväť ráz a okrem toho ešte v Aachene, Dusseldorfe, Kolíne nad Rýnom, Darmstadte a mená ďalších neviem vysloviť. Čítal som aj v Rakúsku – vo Viedni a pri Salzburgu.“15
Posledná kniha v angličtine Cranberry in Ice: Selected Poems sa na trhu objavila v roku 2002. Preložili ju Viera a James Sutherland-Smithovci (Modrý Peter, Canada, 2001). Dá sa kúpiť aj v našich kníhkupectvách.
I. Laučík navštívil Dánsko, Egypt, Francúzsko, Grécko, Nemecko, Portugalsko, Rusko, Švajčiarsko. Chcel sa dostať do Ázie (hlavne do Tibetu) a do polárnych krajín. To sa samozrejme objavilo aj v jeho poézii, napr. báseň Nansen.
Nansen bol polárnik, pochádzal z Nórska. V roku 1923 dostal Nobelovu cenu mieru za jeho prínos pre celé ľudstvo (pomohol napr. obetiam vojny dostať sa domov). Básnik opisuje časť Nansenovho života, kedy sa rozhodol využiť driftujúci ľad – dovtedajšieho nepriateľa polárnikov. Chcel sa nechať vmrznúť a unášať náhodným pohybom čo najbližšie k pólu.
„Koho vidím, keď sa pozriem do zrkadla? Starého polárnika (smiech). Poézia, ktorú robím aj poézia Osamelých bežcov veľmi často čerpá vzor pre svoju možnú formu z prírody. Všetci z nás troch máme dobrý vzťah k cestopisom z polárnych krajín, ale aj k tajným denníkom polárnických výprav. To nám zostalo z mladosti, že predpokladáme za hodné uznania, keď niekto vydrží na ceste... až na pól.“8
O Mont Evereste je báseň Aury. Básnik opisuje opar nad Everestom, svitá a žiari ostré svetlo. Hovorí, že tu je kráľovstvo tých, ktorí tu zomreli a prihovárajú sa nám tichom. Všade naokolo cítiť ducha budhistickej viery. Čaro miesta sa nestráca. Človek môže vidieť nádhernú panorámu, vrchy a vnímať hru farieb, svetla, tieňov, mrakov. Autor upozorňuje, že aj zostup je nebezpečný. Opisuje chladnú krajinu a pútnika v nej. Snehové vločky prirovnáva k bielej ruži. Dostávame sa nižšie k dravým potokom, cítime čistý a chladný horský vzduch.
Cestovanie a rôzne formality s ním spojené kritizuje v básni Cesty okolo sveta.
I. Laučík cestoval hlavne na autorské čítania. Po roku 1989 ho volali rôzne organizácie, ktoré sa zaujímali o východnú literatúru. Tri dni prekladali texty a potom predstúpili pred ľudí a čítali. Najprv v jazyku krajiny, potom v pôvodnom. Mali úspech. I. Laučík o svojich cestách povedal:
„Sú zvedaví na Slovensko. Báseň je nakoniec komplexná informácia o situácii človeka. Objavili si ma prekladatelia, vydali knižné výbery z mojich básní v nemčine, angličtine, portugalčine. Časopisecky aj v ďalších desiatich jazykoch. Ja čítam len slovensky, aby publikum malo predstavu o melódii slovenčiny. Potom nasledujú otázky... Je to milé...“8
Najviac sa mu páčilo v Portugalsku, ktoré navštívil so Štrpkom v roku 1997. Pozvala ich Nadácia grófa Albuquerque. „Každému sa nám venovalo päť portugalských básnikov, ktorí básne priebežne prekladali. Večer sa stretli a urobili konečnú verziu. Napokon nám tam obidvom publikovali výber z poézie.“15
Po trojmesačnom pobyte v Lisabone prednášal v knižnici. Bolo to spontánne, nečakané, vyvinulo sa zo situácie (hosť neprišiel). Prednáška trvala hodinu. I. Laučík sa veľmi potreboval predať, odovzdať. Rozprával o tom ako cestoval po stopách Fernanda Pessoa, čo bol portugalský spisovateľ, ktorý si na začiatku 20. storočia vytvoril rôzne identity, pod ktorými písal. Pod rôznymi menami písal rôznymi spôsobmi. Bol zakaždým iná postava, iná bytosť. Prežil fádny život úradníka, ktorý žil v Lisabone.
Zaujímavé je, že hoci mal I. Laučík talent na jazyky, ani jeden cudzí nevedel. Na strednej škole priemyselnej sa neučili, a keď sa začal učiť angličtinu ako starší pán, nešlo mu to. Hovoril, že človek má na hlave mramor, z ktorého to všetko steká dolu. Nevedomosť mu ale nebránila spraviť preklad výberu z diela gréckeho básnika Odysseasa Elytisa.
„Jeden rok som venoval prebásneniu gréckeho básnika Odysseasa Elytisa, nositeľa Nobelovej ceny, do slovenčiny. S gréčtinou mi pomáhala Ružena Dostálová z Karlovej univerzity v Prahe. Nakoniec mám dobrý pocit, že som niečo urobil pre jazykovo ťažko prístupnú poéziu pomerne malého národa.“8
Knihu uvítali predstavením v Liptovskom Mikuláši. Zavesili aj grécku zástavu, ktorou si chceli uctiť niekoľkých rodených Grékov, ktorí bývajú v Liptovskom Mikuláši a pomohli mu s prekladom niektorých slov.
Rozlúčka
Autorského čítania v Liptovskom Mikuláši sa okrem iných zúčastnil aj Osamelý bežec P. Repka, dva alebo tri razy nemohol prísť I. Štrpka. Robili predstavenie o I. Štrpkovi bez neho (Rukojemník – román o Dežovi Ursínym). Potom prišiel s Janou Beňovou.
Dvadsiateho ôsmeho apríla 2004 večer sa konalo v Bratislave čítanie Osamelých bežcov a predstavenie súborného diela Básne. Mila Haugová spomína:
„Laučík číta svoje básne akoby sedel v jaskyni, akoby tam nikto nebol... Potom nakoniec číta Havránok a dvaja počúvajú, akoby to aj oni počuli prvýkrát a ja sa znova pozerám na gesto hlbokého priateľstva, keď Repka s porozumením a láskavo pridržiava stránky knihy čítajúcemu Laučíkovi, lebo nová kniha je „neposlušná“ a stránky skáču späť na svoje miesto a bránia pohodlnému čítaniu.“17
Iba dva týždne pred Laučíkovou smrťou, 30. apríla 2004, sa stretli všetci Osamelí bežci na autorskom čítaní a krste Laučíkovej poslednej knihy v Liptovskom Mikuláši. Končili spoločnú jazdu s Kolomanom Kertészom Bagalom, ktorý ju vydal.
"Vydanie súborného diela autor vôbec nemôže ovplyvniť, iba ak by si ho vydal vlastným nákladom. Stojí to na rozhodnutí vydavateľa. U môjho vydavateľa Kolomana Kertésza Bagalu čakala kniha asi tri roky. Už to vyzeralo, že to bude na dlhé lakte, no zastaral sa do toho Modrý Peter... Modrý Peter pôvodne pripravil na vydanie rukopisy ešte rok predtým, ale Modrý Peter, teda Peter Milčák, odišiel do Kanady, a tak postúpil rukopis levickému vydavateľstvu L.C.A.“8
„Ivan bol vtedy jediný básnik, ktorý mal zobraté celé dielo v jednej knižke,“ približuje situáciu A. Ondrejková.
Bábková sála bola preplnená, ľudia sedeli po schodoch, niesli veľké kytice. I. Laučík bol veľmi dojatý. Zišli sa tam ľudia, pre ktorých veľa znamenal a snažili sa mu to dať najavo. Netušili však, že to bola vlastne rozlúčka.
Posledné roky života bol I. Laučík unavený a tešil sa do dôchodku.
„Sme dohodnutí so Štrpkom, že budeme žiť – ako kamaráti – šesť mesiacov tu a šesť mesiacov tam a Repka nás bude navštevovať. Veľmi radi pozveme aj manželky na dva-tri mesiace. „Tu“ je jasné, kde je. Najmeme si niekde v Liptove chatu. Budeme chodiť šesť mesiacov po výletoch a šesť mesiacov budeme žiť tam, ale absolútne sme nešpecifikovali, kde je to tam. Máme na mysli jednu chatku v južnom Taliansku a stále nás to ťahá do Portugalska, na pobrežie sv. Vincenta na samom juhozápade.“8
Zaujímavé je, že pred smrťou, 12. mája 2004 nad ránom, ešte stihol dokončiť opravu maturitných prác a zahasiť svoju poslednú cigaretu.
Záver
Podľa nášho názoru a výskumu, netreba byť básnikom, aby sme chápali tvorbu I. Laučíka. Potrebné je mať hlavne určité vedomosti, predovšetkým o prírode a cestovaní. Tie nám môžu veľmi pomôcť. Potom logické myslenie. Človek sa musí nad tým, čo číta, zamýšľať. Nemôže byť pasívny. Ľudia robia tú chybu, že očakávajú, že budú všetky knihy (vrátane poézie) vhodné na ľahké čítanie pred spaním.
Prvý správny krok ku pochopeniu básne je zaradiť ju do nejakej širšej témy a až potom sa treba sústrediť na konkrétne prvky. Musíme vedieť, kde hľadať a snažiť sa spojiť súvislosti. Niekedy sme si istí, že už sme na stope a vieme ako na to, ale keď príde ďalší verš, sme stratení. Netreba sa však vzdávať a môžeme sa k tomu vrátiť nasledujúci deň. V najhoršom prípade báseň preskočíme, lebo je normálne, že niektoré pochopiť, vyriešiť (básne sú niekedy ako hlavolam) v momentálnej situácii schopní nebudeme. Musíme na ne jednoducho dorásť.
Martin Kasarda v knihe Osamelí bežci: Správy z ľudského vnútra radí:
„Skúste si čítať nejakú báseň Ivana Laučíka pri rannom umývaní zubov, v električke, v lese, v práci, v Afrike, v spoločnosti, nahlas. Báseň bude mať mierne iné významy, bude vám vadiť, alebo ňou budete nadšený. Skúste urobiť test a báseň dať prečítať a interpretovať ľuďom s rôznym vzdelaním – dostanete množstvo pocitov, z ktorých sa nejeden bude diametrálne líšiť od mojich či vašich. A takéto rôzne čítania budú rovnako správne, pretože budú hovoriť nie o básni, ale o čitateľovi.“19
Zistila som, že ľudia, ktorí Laučíka nepoznali, nevedia o ňom vôbec nič alebo v lepšom prípade, že bol básnik a člen skupiny Osamelí bežci. V triede nás je 34, ale o existencii Ivana Laučíka som vedela iba ja. Pýtala som aj ďalších dvadsiatich ľudí z mojej generácie, ale výsledok bol rovnaký. Maturanti boli trochu v obraze a jeden chlapec z gymnázia mi povedal: „Neviem o ňom nič, ale naša profesorka slovenčiny nám spomínala, že jej vždy na meniny napísal básničku.“ Zašla som aj do Domova dôchodcov mesta Liptovský Mikuláš. Oslovila som piatich ľudí, o ktorých som vedela, že sú priamo z Liptovského Mikuláša. Všetkým bolo meno Ivan Laučík známe, ale iba dve panie vedeli, že písal poéziu a bol členom nejakej skupiny. Jedna ho zvidenia poznala, ale osobne sa s ním nikdy nerozprávala, druhá ho síce nestretla, ale vedela, že prispieval do novín Liptov, učil v Liptovskom Hrádku a občas sa objavil v médiách.
Na dotazník, ktorý som rozdala v triede, kde I. Laučík učil dejepis, odpovedalo na otázky (posledné strany prílohy) osem dievčat. Zistila som, že bol medzi žiakmi obľúbený a vtipný.
Kladne reagovali aj dospelí: priatelia, známi a kolegovia I. Laučíka. S negatívnymi ohlasmi som sa v priebehu práce nestretla.
Moja práca by mohla byť doplnkovým materiálom pre maturantov. Pomocou nej by sa lepšie orientovali v tejto problematike. Možno by im pomohla ľahšie si zapamätať fakty. Je vhodná pre ľudí, ktorí sa zaujímajú o literatúru, dejiny svojho mesta a ktorých zaujímajú ťažkosti, s ktorými sa stretli možno ich rodičia a známi.
Úryvky z práce je možné publikovať pri príležitosti výročia autorovej smrti v školskom časopise, regionálnej tlači, prípadne v Literárnom týždenníku. Osobnosť a tvorba Ivana Laučíka si zaslúži minimálne takúto pozornosť.
Zoznam použitej literatúry
Laučík, Ivan: Básne, 1. vydanie, Koloman Kertész Bagala, člen L.C.A. a Modrý Peter, Levice, Levoča 2004, ISBN 80-88775-79-5, ISBN 80-85515-49-0 (245 strán)
LAUČÍK, IVAN: Poems, gedichte, poesie, dikterer, poemas, Logos, Bratislava 1994, ISBN 80-967155-1-8 (58 strán)
Laučík, Repka, Štrpka: Návrat anjelov, Mladá tvorba, Bratislava, november 1963, č. 1
Laučík, Repka, Štrpka: Prednosti trojnohých slávikov, časopis Literika, Bratislava 1996, č. 3 a 4
Obert, Viliam a kol.: Literatúra pre 4. ročník gymnázií a stredných škôl, IMPRO, spol. s r. o., vydavateľstvo Litera, Bratislava 1966 (str. 30)
Palša, Ján: Osamelí bežci, Zumag, Ružomberok 2007,Dostupné na internete: http://zumag.ku.sk/?cl=13403&au=431
Laučík, Ivan: Trblet v oku, Visitcard, 2001, Dostupné na internete: http://visegrad.typotex.hu/svc.php?page=translation
KUBÁNYOVÁ, NAĎA: Kedy začne v jaskyni snežiť?, Liptov, Liptovský Mikuláš, ročník 55, číslo 18, 4. 5. 2004 (strana 8)
DROPPA, MARTIN: Ceny za literárnu súťaž, Liptov, Liptovský Mikuláš, ročník 43, 24. 6. 1992 (strana 3)
-r-: Predstavujeme poslancov SNR, Liptov, ročník 41, číslo 3, 7. január 1990 (strana 3)
LAUČÍK, PETER: Rada školy – garant morálky, intelektuálnej a odbornej prosperity, Liptov, ročník 42, číslo 17, 24. apríla 1991 (strana 1)
Zimániová, Zuzana: Pre Ivana Mojíka je česť, že mohol predstaviť svoju tvorbu; Liptov, Liptovský Mikuláš, ročník 50, číslo 49-50, 21. decembra 1990 (strana 5)
Čo sa zmenilo od zamatovej revolúcie? Liptov, Liptovský Mikuláš, ročník 50, číslo 44, 16. novembra 1999 (strana 3)
DROPPA, MARTIN: Ivan Laučík? To meno som už niekde počul, Liptov, Liptovský Mikuláš, ročník 45, číslo 27, 7. júla 1994 (strana 12)
KUBÁNYOVÁ, NAĎA: Kedy začne v jakyni snežiť?, Kriela, Liptovský Mikuláš, číslo 14, júl 2004 (1.-12. strana)
KUPEC, IVAN: Denník 1962-1968, Slovenský spisovateľ, Bratislava 1999 (strana 148)
MILA HAUGOVÁ, Zajačia Dolina, 19. 5. 2004 (4 strany)
Romboid špeciál: Ivan Laučík (str. 57), súkromný archív Anny Ondrejkovej
KASARDA, MARTIN: Osamelí bežci: Správy z ľudského vnútra, L.C.A, vydavateľ Koloman Kertész Bagala, Levice 1996 (str. 47)
